25. mája navštívil našu školu so svojím literárno-dramatickým pásmom Lukáš Latinák, ktorý našich študentov previedol netradičným spôsobom vybranými dielami svetovej a slovenskej literatúry. Lukáś Latinák pochádza z Hriňovej, vyučil sa za sklára, neskôr vyštudoval herectvo na VŠMU a stal sa členom divadla Korzo Astorka 90 a Teatra Tatra. Divadlo mu dáva energiu, považuje sa za tradične veriaceho človeka a svoje komické postavy hrá zásadne „na vážno“. Keby ich hral „na smiešno“, neboli by podľa neho smiešne.
Ako sa chlapec z Hriňovej dostane do Bratislavy a stane sa známym hercom?
Pri takýchto otázkach musím vždy začať na strednej škole, na Strednom odbornom učilišti sklárskom v Poltári, kde sme robili malé študentské scénky. Navyše otec hrával ochotnícke divadlo. A ja som sa chodil pozerať a kradol som mu scenáre, ktoré sme potom hrávali v škole. Keď som sa potom rozhodol pre štúdium herectva, prišiel som domov a povedal som našim, o čo ide a opýtal som sa, čo oni na to. Aj keď z toho doma veľké nadšenie nebolo, neprotestovali. A tak som sa stal hercom.
Prečo stredné odborné učilište sklárske? Hľadal si strednú školu s umeleckým zameraním?
V prvom rade som chcel som ísť na strednú školu, kde je čo najmenej matematiky a chémie. Mal som sklony k výtvarnému umeniu, ktorému som sa priučil u pani Agáty Hlinicovej na Ľudovej škole umenia v Detve. Preto som chcel ísť na umeleckú strednú školu. Dal som si prihlášku na umelecké kováčstvo do Kremnice a na umelecké sklárstvo do Poltára. Do Kremnice som sa pre nedostatok miesta nedostal, tak som skončil v Poltári.
Bola to dobrá škola?
Bol som tam teraz pozrieť, ale nie priamo v škole, lebo boli prázdniny. Školu zatvorili, všade naokolo pozatvárali sklárne…Škoda.
Po strednej škole si sa prihlásil na VŠMU. Prijali ťa bez problémov?
Áno. Bol to skvelý zážitok – zrazu veľké mesto. A vysoká škola nebola až taká vysoká, lebo prijímačky boli na Ventúrskej ulici. V mojej komisii boli Zuzka Kronerová a Ady Hajdu. Toho som videl dva mesiace predtým doma v Hriňovej vo filme Na krásnom modrom Dunaji. V kine bolo asi tridsať ľudí a my s bratom sme boli jediní, ktorí sa smiali. Keď som zbadal Adyho na prijímačkách, smial som sa znova. No a keď som Zuzke povedal, že som z Hriňovej, dala mi zaspievať nejakú ľudovku a padli sme si do oka ako omietka z novostavby.
Vysoká škola prebehla bez problémov?
Na Bratislavu som si, samozrejme, musel zvyknúť. Ako každý, kto prichádza z menšieho mesta. Ale oveľa väčšie problémy som mal s dialektom, hlavne na začiatku školy. Lebo ja ako poriadny Detvan som vyslovoval každý mäkčeň. Ady Hajdu mi dokonca vymyslel prezývku – Ďeľi – vraj by som zmäkčil aj Deli tyčinku. Snažil som sa potom vyslovovať aj to polomäkké ľ, ktorému som vôbec nerozumel. Lebo buď je l alebo ľ, nie?
Naučil si sa na VŠMU niečo podstatné z hereckého umenia?
Predpokladám, že áno, veď by som asi teraz nebol zamestnaný v divadle. Aj keď uznávam, že na niektoré veci sa mohlo viacej pritlačiť. Ale aj napriek všetkému to bola veľmi dobrá škola. Bolo to zatiaľ asi najlepšie obdobie v mojom živote. Človek začínal mať nejakú tú zodpovednosť. Ale ja som prišiel na školu ako osemnásťročný, teda platilo heslo mladosť – pochabosť. A ja som dosť lenivý. Ak nie som v partii, neviem sa k niektorým veciam dokopať. Ak niečo robíme viacerí, ide to omnoho lepšie. Neviem si predstaviť, že by som divadlo robil sám. Preto je dobré, že je tam ten tréner, ten ujo režisér.
Ako si sa dostal k moderovaniu kresťanskej hudobnej relácie Poltón?
Ako slepý k husliam. Ešte v prvom ročníku sme sa rozprávali na technike reči s pani profesorkou Žilinekovou, čo máme radi a čo je pre nás hodnota. Ja som tam spomenul aj Boha a ona si ma po čase odchytila, že nejaké kresťanské združenie robí hudobné klipy a chystá reláciu. Zháňali moderátora a odporučila mi, aby som to išiel skúsiť. Tak som išiel a od roku 1995 som to robil až doteraz, s nejakými menšími pauzami. V roku 2007 som sa nimi rozlúčil, lebo si myslím, že som tam bol dosť dlho.
Ty si veriaci človek?
Áno.
Chodíš pravidelne do kostola?
Nie, pravidelne nechodím. A potom ma to žerie na svedomí.
Teda mal by si, ale nechodíš?
Tak som bol od detstva vychovávaný. Ako deti sme tam chodili zo zvyku – doma sa povedalo: ideme do kostola a išli sme. A ostalo mi to. Od kamaráta – kňaza som sa však raz dozvedel, že niektorí veriaci boli exkomunikovaní, keď sa stali hercami.
Bolo obdobie, keď si spochybňoval vieru?
Samozrejme.
Prečo si sa potom k tomu vrátil?
Akože vrátil? Podľa mňa sa nedá odísť úplne.
Teda, označil by si sa za tradičného veriaceho?
Tradične veriaci znamená pokrytec. Bohužiaľ, som ním. Lebo tu môžeme viesť logické debaty na túto tému, ale prídem domov a urobím hneď nejaký priestupok. To sa tak hovorí o katolíkoch, že urobíš hriech, potom ideš do „práčky“ na spoveď a môžeš ísť, už je všetko v poriadku.
Ale v istom zmysle by to tak malo byť…
Áno, ale malo by to viesť hlavne k náprave, teda to zlé, čo si urobil, oľutuješ a viac to neurobíš.
Si šťastný človek?
Takmer. Som spokojný. Byť šťastný je už vyšší stav blaženosti.
Michal Badín