Milí kolegovia, kolegyne, milé deti, žiaci a študenti, milí rodičia a priatelia.
Po prázdninách iste prichádzate do školy s veľkým množstvom zážitkov z výletov či z dobrodružných ciest. Určite budete mať dosť času, aby ste si ich spolu so svojimi spolužiakmi prerozprávali. Tie zážitky môžu byť všelijaké: pozitívne, negatívne, niekedy silné inokedy menej. Dovoľte mi, aby som sa s vami podelil s jedným z mnohých silných zážitkov, ktoré som zažil počas letných prázdnin.
Toto leto sme spolu s rodinou cestovali autom viac ako inokedy. Navštívili sme Belgicko a Holandsko, ale naším cieľom bolo Anglicko, kde sme chceli byť na promóciách nášho syna Joža. Žiaľ, v Anglicku sa nám pokazilo auto, takže cestu naspäť sme boli nútení absolvovať autobusom. Cesta späť domov mala pôvodne trvať 35 hodín s prestupmi, no nakoniec trvala 60 hodín, lebo hneď na jej začiatku nám najprv zrušili spoj a my sme strávili extra deň v Londýne, potom náš autobus meškal kvôli zdržaniu a čakaniu na trajekt z Anglicka do Francúzska, a tak sme síce nestihli ďalší prípoj, ale aspoň sme mohli stráviť nejaký čas v Amsterdame.
Veľmi unavení, keď nám už dochádzala tak voda ako aj jedlo, sme boli radi, že autobus – niekedy v nedeľu predpoludním, niekde v Nemecku, zastal na benzínke a vodič vyhlásil polhodinovú prestávku. Konečne sme mali možnosť kúpiť si vodu, kávu, nejaké občerstvenie a mať prístup k čistým toaletám. Po chvíľke oddychu, sa syn Andrej rozhodol, že sa vráti do autobusu, ja som čakal na manželku s dcérou Miladkou, ktoré boli na toaletách.
Zrazu len vidím zadnú časť odchádzajúceho autobusu. V hlave mi začne prepočítanie: boli tu 2 autobusy, alebo je to ten náš, ktorý práve odchádza …a bez nás? Pozerám lepšie, iný autobus tu nie je. Znamená to, že naša batožina a syn Aďo odchádzajú bez nás.
Volá mi Aďo: „Autobus odišiel…“
„Ja viem, vidím vás,“ kričím v zúfalstve na neho, „zastav autobus, choď k vodičovi, a povedz mu, nech zastane. My bežíme za vami.“
Nezastavil ho. Vodič nám odkazuje, že sa máme dostaviť na najbližšiu zastávku autobusu v Passau. Miladka je rozrušená. Potrebujeme zázrak a musíme rýchlo jednať. Ja sa obzerám po nejakom aute, ktoré by v nedeľu napoludnie mohlo odviesť 3 stroskotancov na zastávku, ktorá je asi 26 km od benzínky. Nádejne vyzerá biela, 9-miestna dodávka. Zastavujem auto a žobroním o pomoc. Ak treba, aj zaplatím, sľubujem vodičovi.
„Nemôžeme vás odviesť, je to ďaleko a je to opačným smerom ako máme naplánované,“ znie odpoveď mladého nemeckého páru.
Asi nevyzeráme pre nich veľmi dôveryhodne. Nevadí. Čas beží, na analyzovanie nie je čas. Je potrebné konať. Nepripúšťam si, že budeme nielen obedovať, ale ešte aj večerať na nemeckej benzínke. Skáčem pred druhú dodávku. Tá je tiež biela, taká pracovná. Má 3 miesta vpredu, vzadu má veľký kufor. V duchu tomu nedávam veľkú šancu. V rýchlosti vysvetlím vodičovi, ako sme sa dostali do tejto situácie. Zúfalo ho prosím o pomoc.
„Ale ja mám iba 2 miesta a vy ste traja,“ hovorí vodič.
Definitívne sme skončili. Čo teraz?
„Počkajte chvíľu, zoberiem druhé auto,“ hovorí vodič a ja neverím, že sa to deje.
Nejakým zázrakom sadáme do čierneho osobného auta. Značku som si nevšimol. Som len rád, že sa hýbeme. Telefonicky komunikujem s Aďom, ktorý je v autobuse. Snažím sa, aby vysvetlil šoférovi, že sa určite dostavíme na najbližšiu zastávku, nech nás len počkajú. Vodičovi, ktorý nás vezie som nesmierne vďačný. Vysvetľujem mu, našu strastiplnú cestu domov od pokazeného auta, cez autobus, ktorý neprišiel a ďalší, ktorý sme zmeškali. Hovorím mu, že je pre nás anjelom. Takto fungujú anjeli, keď ich je najviac treba, prídu, len ich treba vidieť. Prichádzame do Passau, poďakujeme sa vodičovi, dáme mu niečo na benzín. Vodič autobusu nás nazve „škôlkou“, to je zrejme autobusársky spôsob ospravedlnenia. Autobus ešte čaká 10 minút na nejakých opozdilcov. My s úľavou bezpečne sedíme na svojich miestach. Na ďalšej zastávke už vodič prepočítava všetkých pasažierov. Pred polnocou sme konečne doma.
Neviem, či človek z benzínky, ktorý nám pomohol bol kresťan. Neviem, či bol veriaci alebo nie, ale čo určite viem, že v tom momente bol pre mňa človekom, ktorý napĺňal vysoký štandard, ktorý postavil Ježiš pred svojich nasledovníkov, keď ich vyzval: Ak ťa bude dakto nútiť niesť náklad jednu míľu, choď s ním dve. Kto ťa prosí, tomu daj a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba požičať. (Mt 5,41.42)
Čo keby tento školský rok bol takýto anjelský? Čo keby každý z nás bol niekomu anjelom. Keď niekto bude potrebovať pomoc alebo je v núdzi, nielenže mu pomôžeme, pôjdem s ním nielen jednu míľu či kilometer, ale aj dva. Čo keby to bol rok, kedy ideme…o jednu míľu ďalej? Keby sme k tomu, čo robíme, pridali jednu silnú ingredienciu, ktorá to, čo robíme, dochutí a nebude to urobené len z povinnosti či donútenia, ale z lásky. Lebo láska práve toto dokáže, ide o míľu ďalej, urobí o krok viac, urobí niečo navyše.
Láska ide za hranicu povinnosti, aby bola anjelom tomu, kto to potrebuje. A to práve vtedy, keď to potrebuje, nie keď jej to vyhovuje. Urobí to aj vtedy, keď musí nechať svoje veci tak, aby išla s niekým jeho smerom. Smerom, ktorým on potrebuje, nech to stojí aj napr. výmenu auta, nech to stojí čas, benzín alebo zmeškaný nedeľný obed s rodinou.
Znovu opakujem: neviem, či človek, ktorý nám pomohol bol kresťan. Neviem, či bol veriaci alebo nie, ale čo určite viem, že mu bolo jedno, že som bol Slovák a on Nemec. Vtedy som si spomenul na Ježišovo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, ktorý pomohol zranenému pocestnému, ktorý bol napadnutý zbojníkmi. Zraneného obišli kňaz i levita, ľudia, od ktorých by človek očakával vysoký štandard správania. Kto však pomohol zranenému, bol človek, od ktorého by ste to nečakali, bol iného etnika – bol to Samaritán. Ten Samaritán nielenže pomohol, obviazal rany a zachránil zraneného, ale išiel „…o jednu míľu ďalej“: zraneného uložil v hostinci, všetko za neho zaplatil a hostinskému povedal, že ak bude potrebovať na ceste späť mu ešte doplatí. To od neho nikto nežiadal. V tom čase to nebolo bežné. No Samaritán urobil o krok, možno až o míľu viac, ako bolo od neho vyžadované.
Skúsme si predstaviť svet okolo nás, v ktorom by sme išli „…o jednu míľu ďalej“. Ako by mohla vyzerať naše extra míľa? Ako by sa zlepšili naše výsledky v škole, keby sme si nielen splnili povinnosti, ale urobili niečo naviac? A urobili to s láskou. Napr. sa viac učili, alebo napr. by sme niekomu pomohli a doučili ho, prípadne mu veci vysvetlili, aby aj on dosiahol, čo najlepšie výsledky? Ako by vyzerali naše vzťahy v triede, keby sme sa neskupinkovali či nedelili na „áčkarov“ či „béčkarov“, ale urobili extra krok a vytvárali medzi sebou mosty dobrých vzťahov, aby sme mohli tvoriť jedno spoločenstvo?
Tento rok budeme na ceste vzdelávania a ja verím, že to bude pozitívny zážitok. Tá cesta môže byť všelijako kľukatá. Verím však, že to bude cesta plná kilometrov alebo míľ, na ktorých nie sme sami, kde máme priateľov. Ale hlavne, kde my sami sme priateľmi, možno až anjelmi, ochotnými ísť s tými druhými „…o míľu ďalej“. Urobme tento školský rok rokom, kedy sme ochotní urobiť o míľu viac, aby sme spolu mohli mať silný zážitok spoločenstva, blízkosti, podpory alebo len obyčajnej, no tak potrebnej dobroty.
Jozef Sopoliga, riaditeľ
Príhovor pri otvorení školského roka 2024/25