Jozef Sopoliga študoval matematiku, fyziku a informatiku na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach. Počas štúdia ako aj po jeho skončení sa venoval práci s mládežou, či už ako dobrovoľník v mládežníckych organizáciách alebo ako učiteľ v rôznych typoch škôl.
V roku 2004 stál spolu s kolegami z Biblickej školy pri zriadení Evanjelickej základnej školy v Martine. Neskôr táto škola prerástla do spojenej školy zloženej z materskej, základnej školy a bilingválneho gymnázia. Začínali s jednou triedou základnej školy, dnes má škola takmer 700 žiakov a ďalší potenciál rastu. Pána riaditeľa poznám od svojich 14 rokov. Spolu so svojím švagrom, evanjelickým farárom býval vedúcim na našich stretnutiach evanjelickej mládeže, táboroch a sústredeniach v Evanjelickom cirkevnom zbore v Príbovciach. V tých časoch ešte nebol riaditeľ, ale už vtedy sme vnímali jeho silný lídrovský potenciál. Prečítajte si rozhovor s ním, ktorý je po viacerých stránkach veľmi inšpiratívny, motivačný a obohacujúci. Keď budete mať pocit, že už nedokážete dostať zo seba viac a že nevládzete, vedzte , že všetko sa dá, keď máte odhodlanie a vieru v srdci….
Začnem klišoidne….
Čo Ťa, pán riaditeľ, priviedlo k práci pedagóga neskôr aj k riaditeľskej pozícii. Vedel si od začiatku, že chceš byť učiteľ?
Nie vždy som chcel byť učiteľom. Ako maturant som sa rozhodoval, či sa vydám cestou štúdia učiteľského smeru matematiky a fyziky, alebo pôjdem študovať teológiu. Keďže už vtedy som chodil s mojou terajšou manželkou Miladou rod. Hroboňovou, vedel som a videl som na jej otcovi, čo to znamená byť farárom. Fara v Hanušoviach bola vždy plná ľudí, diali sa tam rôzne programy ako detská besiedka, biblické štúdium, stretávania mládeže či spevokolu. Neviem, ako to zvládali, ale mal som pocit, že prišli o súkromie. Na druhej strane to bolo veľmi podnetné, inšpiratívne a prijímajúce prostredie. Tam som prvýkrát pocítil, že niekto so mnou ráta, že môžem byť užitočný. Cez prácu s mládežou, prácu v spevokole a cez letné tábory som sa dostal k práci s rovesníkmi. Zistil som, že okrem matematiky, fyziky, filozofie a teológie ma baví aj práca s ľuďmi. Keď som sa potom rozhodoval kam na vysokú školu, vedel som, že ma baví učiť sa a učiť iných a zároveň, že chcem pracovať vo viac „civilnom“ povolaní. V pozícii učiteľa som videl skĺbenie týchto dvoch rolí, môcť pracovať s ľuďmi a zároveň im nejakým spôsobom (cez učenie) pomáhať.
S odstupom času a rokmi v tomto poslaní, nás učiteľov občas prepadne pocit vyhorenia, resp.si kladieme otázku, či som si vybral/a správne. Či by mi nebolo lepšie ako herečke, alebo či nechcem viesť radšej malú kaviareň s veľkou knižnicou. Patríš aj ty do tejto skupiny? Keby si nebol riaditeľ ESŠ, čím by si možno bol, alebo čomu by si sa venoval?
Pravdou je, že ako učiteľ a zároveň ako riaditeľ si tieto otázky kladiem pravidelne. Pýtam sa sám seba, či som ešte stále na správnom mieste, či som ešte stále užitočný a či som viac akcelerátorom ako brzdou. Niekedy toho mám plné zuby. Niekedy len hasíme problémy a musíme rýchlo reagovať. No prídu chvíle, keď si človek povie, že to stojí za to. To je vtedy, keď vidím úspech iných, keď vidím, že došlo k pozitívnej zmene v škole, v triede alebo ešte najlepšie u jedného konkrétneho žiaka. Povolanie učiteľa je náročné lebo niekedy hneď nevidí ovocie svoje práce. Na druhej strane ma baví to, že je to veľmi pestrá práca. Raz ste psychológ, vyjednávač, právnik, inokedy vedec, umelec, stratég, niekedy zabávač, roztlieskavač, niekedy rečník, potom pozorný poslucháč, inokedy hasič či rodič. Rástol som so školou. Iné bolo riadiť školu s jednou triedou a iné je, keď máte viac ako 740 žiakov a 3 stupne vzdelávania. Nebol jeden rok, ktorý by bol rovnaký. Som vlastne šťastný človek, lebo som mohol byť pri zrode a raste jednej skutočne dobrej školy, v ktorej nám spoločne záleží na akademickom raste, dobrých vzťahoch a tiež na duchovnom raste našich detí. Kde nič nebolo (možno len myšlienka), zrazu niečo je a ja toho môžem byť súčasťou.
Čo pre Teba znamená evanjelická viera v kontexte Tvojej práce?
Viera ma drží v ťažkých chvíľach, no zároveň je pre mňa inšpiráciou a dáva mojej práci zmysel.
Aké sú tvoje osobné hodnoty, ktoré sa snažíš preniesť aj do vedenia školy?
Ak by sme sa pozreli na misiu a víziu našej školy, tak tam by ste našli to, čomu verím, že sú kľúčové hodnoty: pravda – poctivosť voči sebe a iným, poctivosť v jej vzťahoch a základ dobrého spolunažívania. Láska, ktorá znamená slúžiť iným s tým, čo mám. Rast, ako proces dozrievania, inovácie a neustáleho zlepšovania. V neposlednom rade, smerovanie tohto celého školského snaženia k niečomu, čo nám dáva oveľa hlbší zmysel a čo nás presahuje – v Krista, ktorý je zdrojom, pojítkom, motiváciou, ale aj cieľom.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech v kariére?
Nemám hierarchiu úspechov. Skôr mám problém v tom, že hľadím skôr na to čo je predo mnou, pýtam sa čo ďalšie, možno ešte viac a lepšie sa dá urobiť? Viem, že to mnohých kolegov vytáča, lebo v tom vidia to, akoby všetkého bolo málo a stále treba niečo viac. No ja to mám tak, že pre mňa je dôležité to, aby som veci urobil lepšími. Viem, že to môže byť otravné, ale mňa baví nielen výsledok, ale aj proces. Nie len to, či dosiahneme nejaký úspech, ale či nás to baví a či nás to baví, že to robíme spolu. Či to robíme pre vec samotnú, či sa zlepšujeme. No musím povedať, že som za mnohé veci vďačný. Som vďačný za kolegov, že si navzájom pomáhame, že spolu hľadáme dobré riešenia, že sme k sebe otvorení a úprimní. Že náš kolektív je viac-menej stabilný. Asi toto by som dal do kategórie
úspech. Ďalej by som pridal, že každý úspešný žiak, ktorý je hodnotovo ukotvený a v tom čo robí aj šťastný, to je pre mňa úspech.
Aká bola najväčšia výzva, ktorej si ako riaditeľ čelil a ako si ju riešil?
Dlhý čas som si myslel, že najväčšia výzva, ktorej čelíme sú nedostatočné priestory. Od začiatku školy sme zápasili o každú novú triedu, budovu, strechu, či telocvičňu. Stále sme ešte neodišli z budovy Živeny, stále nemáme dokončené priestory v novej budove a stále ešte nie sme dostatočne finančne dobre na tom tak, aby sme bez pomoci zvonku dokázali financovať a urýchliť rekonštrukciu budovy. No máme aspoň nejaký plán, ktorý momentálne funguje. A urobili sme obrovský posun. Ak by niekto mal voľné 2 mil. EUR na dokončenie priestorov a ďalšie min. 2 mil. EUR na vybudovanie novej telocvične, nebránili by sme sa. To sú obrovské výzvy. No uvedomujem si, že čelíme aj inej výzve nielen v spoločnosti, ale aj v škole. Našou najväčšou výzvou je zápas o mysle ľudí. Málo premýšľame a sme málo vnútorne slobodní. Zápas o mysle, je zápasom o to, aby sme si viac a poctivejšie veci premysleli, mnohé veci filtrovali a niekedy nereagovali hneď a okamžite napr. prostredníctvom sociálnych sietí. Je to zápas o viac láskavý, rešpektujúci postoj k druhým, je to zápas o aktívne počúvanie toho druhého či poctivú diskusiu. Je to zápas o hľadanie pravdy, krásy a dobra.
Pán riaditeľ, ja sa netajím tým, že vďaka tebe a kedysi príbovskému ev. farárovi Ľudovi Hroboňovi, som začala žiť skutočný život s Bohom. V prvej otázke si vysvetlil spojitosť s rodinou Hroboňovou. Možno všetci rodičia, študenti ani učitelia nevedia, že si ženatý s Miladkou, pani učiteľkou angličtiny a evanjelického náboženstva. Máte 4 krásne deti. Ako si spomenul, Milada je dcéra zosnulého brata farára Jána Bohdana Hroboňa. Aké je to pre „obyčajného“ smrteľníka dostať sa do rodiny farára, ktorá vychovala už šesť generácií evanjelických farárov? Myslíš, že aj toto ťa mohlo formulovať vo svojej ceste k viere?
V prvom rade, je fascinujúce, že je tu rodina, ktorá tak dlho a vytrvalo vedie zápas o duchovné formovanie Slovenska. Jeden z bratov mojej manželky je biskup, ďalší farár a ďalší je významný biblista. Pre mňa je duchovným otcom zosnulý brat farár a svokor J. B. Hroboň. Nebyť jeho a jeho práce s mládežou, asi by som nebol veriaci. Inšpiroval ma v mnohom: v spôsobe prežívania viery a v rozmýšľaní, v jednaní s ľuďmi, v tom, ako vedel vtiahnuť ľudí do spolupráce, aký bol otvorený a ako otváral svoju domácnosť iným, či v tom, ako dokázal zveriť veľkú zodpovednosť aj mladým ľuďom.
Ako vyzerá Tvoj bežný deň mimo školy? Aké sú Tvoje koníčky alebo aktivity, vďaka ktorým si „čistíš“ hlavu?
Rád čítam. Ak by ste prišli do našej obývačky tak by ste tam našli mnoho rozložených kníh, ktoré mám rozčítané. Momentálne čítam dve knihy: Ako vnímať človeka od D. Brooksa, Univerzálni Kristus od R. Rohra. Cez vianočné prázdniny sa mi podarilo prečítať Koučovanie podľa pyramídy od Z. Karpinskej, Exrémne vlastníctvo od J. Willinka a asi najväčší pôžitok som mal z veľmi nadčasovej knihy Odpoledne křesťanství od T. Halíka. Možno tento zoznam niekoho inšpiruje k prečítaniu, keďže sa blíži marec mesiac knihy. Ďalej rád behám, väčšinou je to skoro ráno ešte pred šiestou. Väčšinou to spojím so zaujímavým podcastom, alebo nejakou knihou. Nedele pred kostolom máme vyhradené na spoločný beh s manželkou. Keď mám čas, rád si chodím zaplávať, niekedy sa hodím do studenej vody, alebo idem bicyklovať. Keďže sa rád vzdelávam, dám sa nahovoriť na rôzne zaujímavé veci, naposledy to bolo napríklad vzdelávanie v koučing, či svojpomocnú stavbu rodinného záhradného domčeka, ktorý má aj fínsku saunu.
Podľa toho, čo píšeš, máš rád aktívny oddych? V podstate je pre teba práca koníčkom. (to nie je otázka, to je konštatovanie)
Snažím sa angažovať v oblasti školstva aj mimo školu. Som v mestskej komisii školstva, spolu s ďalšími nadšencami školstva a riaditeľmi pracujem aktuálne na 3. ročníku školskej konferencie Zmena je tu, ktorá bude v októbri v Martine. Zastupujem Asociáciu evanjelických škôl v Hlavnej koordinačnej skupine, ktorá pripomienkuje nové školské kurikulum a proces jeho zavádzania a som predsedom Kurikulárnej rady. Aktuálne som sa tiež dal nahovoriť na prácu s riaditeľmi v rámci vzdelávacieho programu Akadémie riaditeľov.
Myslíš si, že aj rodičia môžu prispieť k rozvoju školy?
Rodičia sú kľúčovými hráčmi v rozvoji nielen školy, ale hlavne svojich deti. Najväčším príspevkom je spoločný prístup vo výchove školy a rodičov. Tam je najväčšia pomoc škole. Veľmi veľkú pomoc dostávame prostredníctvom podpory tak cez výber školného, bez ktorého by škola nemohla existovať, ale aj pomoc pri organizácii spoločných aktivít ako je napr. majáles, Deň rodiny, či brigáda. V čom by sme potrebovali pomôcť je napríklad podpora pri rekonštrukcii materskej škôlky, ktorú by sme potrebovali urobiť v lete, potrebujeme vymeniť kotol Zborovom dome, ktorý zásobuje teplom tak Zborový dom ako budovu 1. ev. gymnázia. V pláne máme prekopávku odpadu k Zborovému domu, ale tiež stavbu krytého stojiska na bicykle a kolobežky. Akákoľvek pomoc v tomto smere je veľmi vítaná.
Aké sú tvoje plány v budúcnosti v rámci školy?
Momentálne pracujeme a premýšľame spolu s učiteľmi o novej vízii a misii školy. Máme za sebou viac ako 20 rokov a je asi čas si znovu niektoré veci premyslieť. Pracujeme tiež na novom školskom vzdelávacom programe základnej školy. Radi by sme konečne dokončili rekonštrukciu hlavnej budovy školy (bývala Neografia) a našli financovanie na postavenie telocvične – do úvahy prichádza prestavba Zborového domu.
Za rozhovor ďakuje Zuzana Valková