Naše dni sú zvyčajne poznačené prebytkom zvukových a vizuálnych stimulov. Zvuk a obraz nás prenasledujú na každom kroku. Dokonca niekedy máme pocit, že sme informačne preťažení. Pre učiteľa, ktorý má celý deň vyučovania za sebou a je v neustálom kontakte a ľuďmi, je niekedy najväčšou odmenou byť v tichu, bez podnetov, len tak.
V roku 1952 hudobný skladateľ John Cage predstavil skladbu 4:33. Predstavte si, že by ste prišli na koncert klasickej hudby a zaznelo by ticho, ktoré by trvalo presne 4:33. Alebo by ste prišli do kostola a miesto kázne by bolo 15 min. ticho. Nič len ticho. Ticho na “koncerte” skladby 4:33 na niektorých pôsobilo akoby na nich niekto páchal teror, to ticho bolo “ohlušujúce” až brutálne. Pre iných to bol čas hlbokého zamyslenia až meditatívneho charakteru.
Ako by sme sa asi cítili my v takejto situácii? Bolo by to pre nás OK alebo by sme sa skôr cítili nepríjemne? Ja by som bol asi trochu nesvoj, lebo by to bolo ticho, ktoré som si nevyžiadal. No, ak by to bolo ticho, ktoré by som si vybral a pripravil sa naň bolo by to iné.
Keby sme chceli zažiť s niekým veľmi hlboký a budujúci rozhovor, je potrebné pracovať s tichom, aby sme počuli toho druhého, aby sme tomu druhému dali priestor na premýšľanie, aby sme skutočne toho druhého počuli, aby sme mu venovali plnú prítomnosť a došli k hlbšiemu porozumeniu a napojeniu sa na druhého človeka.
V čase, keď sme bombardovaní instatnými správami sociálnych sietí, videami, podcastami, sa stáva najväčšou devízou priestor a čas na hlboké premýšľanie a na sústredenú prácu v tichu. Superschopnosťou sa stáva nie to, či vieme rýchlo reagovať na podnety, alebo či vieme vykonávať multitasking, ale či vieme byť plne sústredení a koncentrovaní. Nebojme sa ticha. V ňom môžeme stretnúť seba a Boha.
V evanjeliu podľa Lukáša čítame (Lk 5) o Ježišovi, ktorý bol zaneprázdnený prácou s ľuďmi, s davom ľudí, ktorí ho nasledovali. No on zakaždým odchádzal do ústrania, aby bol v tichu, aby sa modlil. Evanjelista Lukáš píše: Chýr o ňom sa šíril viac a viac. Schádzali sa celé zástupy, aby ho počúvali a dali sa uzdraviť zo svojich neduhov. On sa však utiahol na osamelé miesto a tam sa modlil.
Alebo na inom mieste evanjelia sa píše: Nadránom, zavčasu, ešte za tmy vstal a vyšiel von. Odišiel na osamelé miesto a tam sa modlil. Alebo pred svojím ukrižovaním sa Ježiš modlil: Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“
Počas pôstnych ranných zamyslení sme v škole hovorili o prorokovi Eliášovi, ktorý bol úplne na dne, preťažený, možno až na pokraji vyhorenia. Boh k nemu prehovoril v tichom šeleste. Eliáš by nebol počul Boha, keby sa nestíšil, keby nebol v tichu. Byť v tichu, meditovať, v modlitbe sa sústrediť na Boha môže byť premieňujúcou skúsenosťou a pôstne obdobie, v ktorom sa práve nachádzame môže byť toho dobrou príležitosťou.
Prajem nám všetkým, aby ticho s modlitbou bolo pre nás premieňajúcou pôstnou skúsenosťou.
Jozef Sopoliga, riaditeľ