Gymnázium

Uverejňujeme pre vás zopár čitateľských postrehov. Ak neviete, čo by vás mohlo zaujať a hľadáte knihu, o ktorej vám niekto prezradí zopár slov, tak odpoveď možno nájdete v nasledujúcich riadkoch. Dnes vám prinášame postrehy z III.AG.

Pred časom som na internete zahliadol maľbu bez uvedeného autora. Jej kompozícia bola rozdelená na vrchnú a spodnú časť. V hornej polovici bol zobrazený pohľad na juhoeurópske prístavné mestečko, spolu s plážou a výhľadom na horizont mora. Na útese sa týmto idylickým pohľadom kochali dvaja zamilovaní ľudia, zatiaľ čo sa ich syn vedľa nich zabával so psom. Útes sa tiahol pozdĺž stredovej línie kompozície, stáčal sa a vytváral deliacu obruč medzi hornou a dolnou časťou obrazu. V dolnej polovici sa nachádzala vojenská čata pod ostrou paľbou. Väčšina vojakov na svojich ramenách niesla obruč útesu a spolu s ním aj romantickú atmosféru celej hornej časti. Iní sa ju pokúšali podopierať rukami. Zvyšok čaty sa ich snažil pri ich úsilí kryť a kontrovať paľbe nepriateľa. Po celej spodnej časti obrazu sa tiahla kaluž krvi. Opticky pôsobila ako kontrast k plážovému ideálu mora z hornej polovice. Vojaci mali v tejto krvavej kaluži ponorené nohy a všade pod nimi, aj medzi nimi, sa nachádzali telá ich padlých spolubojovníkov.

Táto maľba vo svojom celku dokonale vystihuje, akú ťarchu nesú naše dejiny na pozadí dnešnej relatívne pokojnej Európy. Výsada žiť život a viesť vzťahy v dobe mieru je zaplatená obetou ľudí, ktorí boli ochotní postaviť sa besneniu ľudstva na úkor vlastných životov a vzťahov. Vo väčšine literárnych diel a filmov, týkajúcich sa vojnovej tematiky, sledujeme hlavných hrdinov príbehov, ako na vojnových frontoch žialia pri spomienkach na milované osoby. Nespočíva najvyššia cena mieru práve v šanci prežiť svoj život s láskou, a nie bez nej ? Má mier pre človeka nejakú cenu, ak sám človek žiadnu lásku necíti ?

V období spoločenského konfliktu ľudia čelia rôznym účelovým vplyvom mocných. Sú zaťažovaní politickou manipuláciou, ktorá sa v stave konfliktu usiluje vytvoriť všeobecnú atmosféru nenávisti voči opozičnej strane záujmu. Spoločnosť, ktorá každodenne prežíva s pocitom ohrozenia alebo s pocitom nevraživosti voči inej spoločnosti, pripravuje samú seba o sústredenosť a úsilie, ktoré by mohli byť venované kreativite a inováciám. Namiesto napredovania smerom ku všeobecnej prosperite, sa od týchto vízií upúšťa a vytvára sa v spoločnosti obraz o „nepriateľovi“, ktorý jej na ceste k tejto prosperite prekáža. Celý tento proces spôsobuje medzi ľuďmi napätie, tak klesá všeobecná spokojnosť a dochádza k prudkej polarizácii názorov. Na jednej strane sa ocitnú ľudia, ktorí takéto politické machinácie prekuknú. Ich frustrácia pramení z faktu, že skutočná prekážka na ceste k spomínanej prosperite a spokojnosti tkvie úplne v niečom inom, ako je zmýtizovaný spoločný nepriateľ spoločnosti. Spravidla v niečom, čo si vyžaduje odbornejšie a zložitejšie postupy v myslení, než sú tie, ktorými operuje dotyčná vládna moc. Na strane druhej sú tí, v ktorých dlhšiu dobu vrie pocit krivdy z nenaplnených predstáv o ich vlastnom živote. Nič sa pre nich nemohlo stať väčším zadosťučinením ako nájdenie pravého „vinníka“ za všetky tie nespravodlivé útrapy, ktoré im v ich predstavách zabránili. Na rozdiel od prvej spomínanej množiny ľudí, táto druhá sa ponúkanej ilúzii o spoločnom „nepriateľovi“ rozhodla uveriť. Problém nastane vo chvíli, keď sa takto manipulovateľný dav zneužije na násilné politické ciele. Títo ľudia si v opojení davovou psychózou neuvedomujú, že činy, ku ktorým sa uchyľujú, vo vidine „konečného riešenia“ ich problémov, sú v skutočnosti začiatkom ich vlastného konca. Spustia tým kolobeh nenávisti, ktorý sa na začiatku javí ako jednosmerná sila, no časom sa obráti proti nim a otrávi v konečnom dôsledku aj ich blízkych, na ktorých šťastie sa odvolávali, keď so svojimi násilnosťami začínali.

Človek, ktorý hľadá vinníka za svoje životné zlyhania, nikdy nenájde mier. Nenávisť a jej prejavy nás vždy na konci vzdialia od schopnosti niekoho milovať a zároveň od príležitosti žiť v mieri, osobnom aj spoločenskom. Otupená schopnosť sebakritického hodnotenia vedie človeka k hnevu voči ostatným a ak sa objaví šikovný demagóg, vyburcuje tento hnev k hromadnej nenávisti voči spoločnému „nepriateľovi“. Nenávisť odhaľuje to najnižšie a najprimitívnejšie v nás. Keď budú mať väčšie slovo tí agresívnejší, než tí rozumnejší, ocitneme sa vo svete násilia. A pod útesmi z maľby v úvode sa nahromadí viac a viac krvi. Hodnotu mieru si ctí podľa mňa iba ten, kto pozná lásku. Preto je najdôležitejšie milovať tých, ktorých je milovať najťažšie.

Olívia – najpozoruhodnejšia žena, akú som kedy stretol.

Sedím na ošarpanom smaragdovo zelenom gauči v jej malom podkrovnom ateliéri. Na starom gramofóne hrá jazzová platňa a cez francúzske okno sem prenikajú slnečné lúče. Dopadajú priamo na jej ohnivé vlasy, zanechávajúc po sebe zlatý odlesk. Mohutné kučery si len tak ledabolo vyviaže do drdolu hore na hlave, čo jej nízkej postave pridá aspoň pár centimetrov k dobru.

Sú to práve hrdzavé vlasy spolu s jej výstredným oblečením, ktoré k nám priťahujú toľko pozornosti, keď spolu kráčame po ulici. Občas je mi toľká pozornosť nepríjemná, ale Olívii neprekáža. Nezaujíma ju, čo si o nej druhí myslia. Stojí si za tým, že ľudia by sa pretvarovať nemali, a tak aj ona ukazuje svoju pravú osobnosť.

Na verejnosti sa nehanbí za svoje ohryzené nechty, ani za ruky pofŕkané od farby – jednoducho chodí taká, aká je.

Niet úžasnejšieho pohľadu na svete, než ju sledovať ako maľuje. Celé hodiny by som sa dokázal pozerať na obratné ťahy štetca a kochať sa sladkým úsmevom na jej tvári, keď je spokojná s maľbou, čo sa pred ňou pomaly začína črtať. Ako stále zrýchľuje a zrýchľuje, odhodlanie v jej tvári zachytiť ten správny moment väčšmi narastá. Napätie sa stupňuje.

Stačí však jediná čiarka vedľa, a už sa tie zelené oči mračia. Pehavý nosík sa zvraští a úsmev vystrieda nechuť. Všetko vzrušenie z nej rázom opadne. Nastane chvíľa mlčanlivosti. Ticho pred búrkou.

Podíde bližšie k obrazu. Posledný raz sa naň pozerá tým naštvaným, vyčítavým pohľadom. Zarýva nechty do plátna… a potom trhne. Šklbe a šklbe až kým nie je obraz rozdriapaný na malé franforce.

Potom sa na mňa pozrie odhodlaným pohľadom. Nič nepovie, vytiahne nové plátno a začne maľovať odznova.

---

Viktória Loathante. Tak sa volala mladá žena stojaca hlboko v podzemí Tokia, na rušnej metrovej stanici kúsok od davu. Nemala rada iných ľudí, to bolo zrejmé. V ušiach mala zastrčené slúchadlá, aj keď jej v nich nehrala žiadna hudba. Jednoducho chcela, aby ju všetci nechali na pokoji. V tom bola veľmi dobrá. Ak ľudí neodstrašila svojimi bezcitnými uhľovými očami a pevne zovretými perami, tak určite jej neprístupným postojom. To ale neznamenalo, že na ňu nik nepoškuľoval ani jedným očkom.

Viktória bola decentne príťažlivá. Mohla mať okolo tridsaťpäť. Bola vysokej štíhlej postavy. Bledá tvár pripomínala síce trošku prízrak, ale pokožku mala jemnú a bez akýchkoľvek nerovností. Havranie pramene vlasov sa jej hompáľali nad úzkymi plecami, boli krásne, husté. Niektoré črty ale mala ostrejšie. Ako napríklad sánku a obočie. Taktiež, ten pohľad v tmavých očiach bol smrteľnejší ako nabrúsená dýka, neskrývala sa v ňom ani štipka nehy a lásky. Viktóriina prirodzená krása však nebola jediným dôvodom, prečo na ňu ľudia vyvaľovali oči.

Bola totiž celebrita, módna ikona, zakladateľka najrozsiahlejšej internetovej služby na svete. Riešila problémy iných ľudí, a riešila ich (naoko) dobre. Spokojnosť zákazníkov jej priniesla slávu a bohatstvo, veľa možností vo svete. Najímali si ju ľudia od horúcich plání Austrálie až po zasnežené kopce severnej Aljašky. Módni návrhári jej platili veľké peniaze za nosenie ich značiek na verejnosti. Aj teraz mala oblečené elegantné atramentové sako, biely značkový kabát a rafinované kožené čižmy na ihlicovom opätku. Tenký pás jej zvýrazňoval strieborný opasok a na každom dlhom prste mala aspoň jeden diamantový prsteň. Ani jeden nebol zásnubný.

Viktória bývala sama, a tak jej to aj vyhovovalo. Občas sa síce cítila osamelo, no to by ani do súdneho dňa nahlas nepriznala. Vzťahy jej nikdy nevychádzali, rozhádala sa najprv so svojou rodinou a potom s každým partnerom, s ktorým vstúpila do vzťahu. Často bola nevrlá a bezcharakterná, radšej sa hádala, ako počúvala. Povrávalo sa, že jej srdce je vytesané z ľadu. Niečo z toho je asi aj pravda. Viktória neverila na lásku, ku svojim partnerom sa správala chladne a odmerane, v iných ľuďoch vždy videla iba to najhoršie a na tom stavala. Verila, že pre ľudí už niet záchrany, a že nakoniec sa aj tak všetci necháme ovládnuť základnými pudmi, ako sú sebeckosť a baženie po krvi. Táto mladá žena bola vynikajúca herečka a manipulátorka. Dosiahla vždy to, čo chcela.

Vedela sa správať charizmaticky, dokázala ľudí ohúriť, namotať si ich okolo prsta a ťahať za šnúrky. Napred svetom ju hnala ambícia. Byť všade, po celom svete. Ovplyvňovať veľkých lídrov sveta, posúvať hranice poznania. Chcela, aby všetci na Zemi poznali jej meno, či sa kričalo s oslavou a veľkým rešpektom alebo sa šepotalo v tmavých uličkách nasiaknuté strachom. A aj sa jej to podarilo.

V diaľke bolo počuť hrmot. Ľudia na zastávke sa začali tískať smerom ku metrovým koľajám. Viktória sa pritisla do rohu, mrazivý pohľad zabodla do každého, kto sa opovážil priblížiť do okruhu dvoch metrov. Postupne sa všetci postrácali, a na stanici ostala úplne sama. Konečne. Na chvíľu zavrela oči a hlboko si vydýchla. Započúvala sa do kvíliaceho vetra, pofukujúceho z jednej časti tunela do druhej, a chrbát oprela o stenu. Pomaly sa zviezla dolu na zem, kde ostala v tichosti sedieť. Úplne nehybne. Z hrdla sa jej vydral vzlyk, a rýchlo si utrela oči. Nevedela, prečo zrazu cíti obrovský tlak na svojej hrudi, ktorý ju ťahal ku dnu. Prečo odrazu pociťuje úplnú mizériu a má chuť kričať. Prečo má túžbu po niečom, čo ani nedokáže opísať, tobôž nie vysloviť. Telom jej koloval hnev, žiaľ, sebaľútosť a beznádej. Cítila sa prázdno, niečo jej chýbalo. Postavila sa a podišla k tabuli blízko koľajníc. Dokázala zazrieť útržky svojej tváre, odrážajúce sa zo skla. Opäť pocítila ten ťaživý tlak na hrudi, musela si zahryznúť do jazyka, aby sa nerozrevala. Začala sa triasť. Nenávidela sa, nenávidela všetko o sebe. Nenávidela svoje vlasy, svoje oči, nenávidela svoju povahu, svoj život. Nedokázala na sebe vidieť nič dobré. Nič hodné lásky. A vtedy si to uvedomila. Ten pocit prázdnoty, ktorý ju mátal večer čo večer, bolo možné utíšiť len láskou. Láskou, ktorou ona opovrhovala, ktorú ona odsudzovala a nenávidela. Láskou, ktorú ona nikdy nebude mať možnosť pociťovať. Lebo ona mala kapacitu iba nenávidieť, a byť nenávidenou. A nenávisť udusí akýkoľvek výhonok lásky, ktorý sa posnaží vyklíčiť z jej kamenného srdca.

M. Valčová