Vážení rodičia,
dovoľte, aby sme Vás v mene Rodičovského združenia Evanjelickej spojenej školy Martin (ZRPŠ) informovali o uskutočnených aktivitách v tomto školskom roku:
Hneď na začiatku po príchode do školy (3.9.2020) sa riešili sťažnosti a podnety rodičov – viac ste sa o tom mohli dočítať v septembrovom a októbrovom NEWS.
Fantastická vec sa rozbehla v našej krajine – projekt „Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok“. Ešte lepšou správou je, že to vyzerá tak, že martinské domovy dôchodcov skutočne budú zaplavené množstvom lásky zhmotnenej do krabíc naplnených drobnými darčekmi od ľudí dobrej vôle, vrátane žiakov a rodičov našej školy.
Lesknúce sa fotky topmodeliek s ladnými ženskými krivkami a váhou pod päťdesiat kíl, hercov s postavou vypracovanou do dokonalosti a súmernou tvárou. To sú ideály krásy, ktoré v sebe máme hlboko zakorenené ako zvieratá svoje inštinkty. Je to teda úplne normálne alebo nie? Samozrejme, každý z nás má svoj vkus, podľa ktorého určuje, čo sa mu páči a čo zase nie, avšak aj ideály krásy majú podobne ako sloboda svoje hranice. Hranice, ktoré ľudstvo už dávno prekročilo.
Ideály krásy v dnešnej dobe nie sú len „názorom“, už pred mnohými rokmi sa stali ťažkými okovami, ktoré spútavajú naše mysle. Ideály krásy sú niečo, čo má na svedomí neustále stúpajúcu krivku ľudí s poruchami príjmu potravy, plastických operácii a nespočetné množstvo sĺz, ktoré denne vyroníme pri pohľade na náš obraz v zrkadle. Sú zodpovedné za ten počet pochybností o našej kráse a jedinečnosti, ktoré si denne pripomíname, za pocit viny, ktorý sa ako prekliatie dostaví za každou ďalšou tabličkou čokolády. Človek pomaly prestáva myslieť na všetko ostatné, a ocitá sa v kolotoči kalorických tabuliek, chudnúcich cvičení a plastických operácií, ktoré zakrývajú všetko, čo je na človeku krásne, a to je naša nedokonalosť, naša ľudskosť. Vtedy sa stávame otrokmi, otrokmi ľudských názorov.
Byť slobodný znamená vyznávať svoje náboženstvo, svoju pravdu a svoje názory bez strachu. Znamená to robiť rozhodnutia, ktoré sú správne podľa nás, nie podľa ostatných. Avšak to povznášajúce slovo „slobodný“ znamená aj obliecť sa podľa vlastného vkusu, nie podľa najnovších trendov, a hlavne milovať svoje telo, hoci možno nezodpovedá našim ideálom krásy.
O dvadsiatom prvom storočí by sa dalo povedať, že je storočie nových názorov a zmien, avšak je zarmucujúce, že je stále pre nás ťažké prijať tak normálne veci ako celulitídu alebo vrásky za svojím spôsobom krásne. Preto je práve dnes čas zmeniť pravidlá. Zmeniť svoje vnímanie ľudskej krásy a vymaniť sa z trýznivých okov. Čas naučiť sa byť slobodný.
Veronika Uhrínová, I.BG
Viktória bola decentne príťažlivá. Mohla mať okolo tridsaťpäť. Bola vysokej štíhlej postavy. Bledá tvár pripomínala síce trošku prízrak, ale pokožku mala jemnú a bez akýchkoľvek nerovností. Havranie pramene vlasov sa jej hompáľali nad úzkymi plecami, boli krásne, husté. Niektoré črty ale mala ostrejšie. Ako napríklad sánku a obočie. Taktiež, ten pohľad v tmavých očiach bol smrteľnejší ako nabrúsená dýka, neskrývala sa v ňom ani štipka nehy a lásky. Viktóriina prirodzená krása však nebola jediným dôvodom, prečo na ňu ľudia vyvaľovali oči.
Bola totiž celebrita, módna ikona, zakladateľka najrozsiahlejšej internetovej služby na svete. Riešila problémy iných ľudí, a riešila ich (naoko) dobre. Spokojnosť zákazníkov jej priniesla slávu a bohatstvo, veľa možností vo svete. Najímali si ju ľudia od horúcich plání Austrálie až po zasnežené kopce severnej Aljašky. Módni návrhári jej platili veľké peniaze za nosenie ich značiek na verejnosti. Aj teraz mala oblečené elegantné atramentové sako, biely značkový kabát a rafinované kožené čižmy na ihlicovom opätku. Tenký pás jej zvýrazňoval strieborný opasok a na každom dlhom prste mala aspoň jeden diamantový prsteň. Ani jeden nebol zásnubný.
Viktória bývala sama, a tak jej to aj vyhovovalo. Občas sa síce cítila osamelo, no to by ani do súdneho dňa nahlas nepriznala. Vzťahy jej nikdy nevychádzali, rozhádala sa najprv so svojou rodinou a potom s každým partnerom, s ktorým vstúpila do vzťahu. Často bola nevrlá a bezcharakterná, radšej sa hádala, ako počúvala. Povrávalo sa, že jej srdce je vytesané z ľadu. Niečo z toho je asi aj pravda. Viktória neverila na lásku, ku svojim partnerom sa správala chladne a odmerane, v iných ľuďoch vždy videla iba to najhoršie a na tom stavala. Verila, že pre ľudí už niet záchrany, a že nakoniec sa aj tak všetci necháme ovládnuť základnými pudmi, ako sú sebeckosť a baženie po krvi. Táto mladá žena bola vynikajúca herečka a manipulátorka. Dosiahla vždy to, čo chcela.
Vedela sa správať charizmaticky, dokázala ľudí ohúriť, namotať si ich okolo prsta a ťahať za šnúrky. Napred svetom ju hnala ambícia. Byť všade, po celom svete. Ovplyvňovať veľkých lídrov sveta, posúvať hranice poznania. Chcela, aby všetci na Zemi poznali jej meno, či sa kričalo s oslavou a veľkým rešpektom alebo sa šepotalo v tmavých uličkách nasiaknuté strachom. A aj sa jej to podarilo.
V diaľke bolo počuť hrmot. Ľudia na zastávke sa začali tískať smerom ku metrovým koľajám. Viktória sa pritisla do rohu, mrazivý pohľad zabodla do každého, kto sa opovážil priblížiť do okruhu dvoch metrov. Postupne sa všetci postrácali, a na stanici ostala úplne sama. Konečne. Na chvíľu zavrela oči a hlboko si vydýchla. Započúvala sa do kvíliaceho vetra, pofukujúceho z jednej časti tunela do druhej, a chrbát oprela o stenu. Pomaly sa zviezla dolu na zem, kde ostala v tichosti sedieť. Úplne nehybne. Z hrdla sa jej vydral vzlyk, a rýchlo si utrela oči. Nevedela, prečo zrazu cíti obrovský tlak na svojej hrudi, ktorý ju ťahal ku dnu. Prečo odrazu pociťuje úplnú mizériu a má chuť kričať. Prečo má túžbu po niečom, čo ani nedokáže opísať, tobôž nie vysloviť. Telom jej koloval hnev, žiaľ, sebaľútosť a beznádej. Cítila sa prázdno, niečo jej chýbalo. Postavila sa a podišla k tabuli blízko koľajníc. Dokázala zazrieť útržky svojej tváre, odrážajúce sa zo skla. Opäť pocítila ten ťaživý tlak na hrudi, musela si zahryznúť do jazyka, aby sa nerozrevala. Začala sa triasť. Nenávidela sa, nenávidela všetko o sebe. Nenávidela svoje vlasy, svoje oči, nenávidela svoju povahu, svoj život. Nedokázala na sebe vidieť nič dobré. Nič hodné lásky. A vtedy si to uvedomila. Ten pocit prázdnoty, ktorý ju mátal večer čo večer, bolo možné utíšiť len láskou. Láskou, ktorou ona opovrhovala, ktorú ona odsudzovala a nenávidela. Láskou, ktorú ona nikdy nebude mať možnosť pociťovať. Lebo ona mala kapacitu iba nenávidieť, a byť nenávidenou. A nenávisť udusí akýkoľvek výhonok lásky, ktorý sa posnaží vyklíčiť z jej kamenného srdca.
M. Valčová
Píše sa voľne, bez kontroly, automaticky, autenticky v časovom intervale 10 minút. Učiteľ každé dve minúty zadáva slová, ktoré písanie posúvajú ďalej. Počas písania boli použité slová smerujúce k piatim častiam vnútornej kompozície epického diela. Použité slová sú v texte vyznačené. Výsledok tvorby niektorých našich žiakov si môžete prečítať. Práce sú originálne a kontrastné zároveň. Texty sú spontánne, žiaci nemali čas na kontrolu a úpravu. Nech sa páči, posúďte sami.
Desať minút
Dnes ráno som sa zobudil, videl som vzduch a strom, balkón, pes, červ, vták sa tiež zobudil, ale som sa nemusel, ani ten vták sa nemusel zobudiť, mohol zomrieť. Samko furt hovorí a zas nevie, čo má robiť, pýta sa či máme písať iba slovenské slová a ja mu hovorím, že môže aj anglické. Zaujíma ma, aký bude výsledok jeho úsilia. Tablet, stôl, zrazu sa zmenilo… lampa, svetlo už je modré, modré svetlo je lepšie než žlté na zobudenie sa, človek si pamätá viac nie len z reality, ale aj zo snov alebo naopak. Dnes je zima, pondelok, 12:08 a 22 sekúnd. Samko sa znova pýta, čo máme robiť a je zmätený, nedáva mu to zmysel, je plešatý a nedáva mu zmysel, čo robíme. Mohol by som skončiť písať, ale nechce sa mi. Akože stena je biela a dvere tiež, drevo z Kanady alebo skôr z Poľska. Stláčanie klávesov, modrá blikajúca farba, hnedý stôl, drevený stôl, znova klávesy a monitor, monitor, monitor, monitor, monitor… elektrina ide pomaly, ale keď tu zrazu vidí púšť, rozdiel teplôt až 50 stupňov, piesok nevie udržať teplo, napokon na púšti spadlo lietadlo a vychádza z neho človek, prežil to a vidí dieťa, čo na púšti zametá piesok, myslí si, že je v nebi, ale je stále len v jeho hlave, a až teraz sa preberá. Zistil, že to neprežil, a tak sa pochová. Pozerá, ako z jeho hrobu rastie strom, z ktorého si postavil dom, v ktorom zomrel. Monitor, plechovka, zbraň, bože, nech už je koniec.
Michal Šťastný, IV.BG
Desať minút
Dnes ráno som vstala, umyla si zuby a pozdravila som sa rannému slnku, ktoré ma šteklilo cez okno jeho nevinnými lúčmi.
Zrazu sa zmenilo počasie tak ako moja nálada. Zo severu sa priviali silné mohutné mraky a moje vnútro prepadol nepokoj, akási neistota, ktorá vo mne v hlbinách driemala. Prišla rovno aj s hustým dažďom. Prvé slzy vychádzali zo zrkadla mojej duše po bielej pokožke.
Mohla by som skončiť tok mojich myšlienok, ale nožnice na takýto motúz nepoznám. Stále premýšľam a strácam sa v spomienkach na bezstarostné ráno, do ktorého som sa prebudila. Na bezstarostné ráno, ktoré je tak ďaleko.
Keď tu zrazu ranný lúč vsiakol moje slzy. Prerazil všetky mraky môjho vnútra a ukázal mi svetlo v daždi. Moja pokožka ožila tak ako moja myseľ. Dážď vo mne zanechal semienka kvetu, ktoré so sebou priniesol.
Napokon, len zo slnka a dažďa môže vyrásť prekrásny kvet. Bez utráp nejde poznať šťastie. Bez smútku nepoznáme radosť. Malý kvietok, ktorý vo mne teraz je, rastie a dúfam, že nezhnije.
Denisa Kršková, IV.BG
„Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný.“ Milan Rastislav Štefánik, generál, politik a z časti aj osloboditeľ. Mal nemožný plán, oslobodiť ľudí, ktorí nemali ani vlastný štát, oslobodiť nás. A práve tie najzaujímavejšie plány sa často stanú skutočnosťou. Samozrejme, že by sa mu to nepodarilo bez iných ľudí, ktorým môžeme ďakovať za slobodu a z časti aj prvej svetovej vojne. Zhoda okolností, smelý plán, vytrvalosť, vytvorili spoločný demokratický štát. Po storočiach utláčania sme boli opäť slobodní.
Koľko z nás dnes vie, čo naozaj sloboda znamená? To, že môžeme cestovať, voľne sa pohybovať, vyjadriť svoj názor, je súčasťou slobody. No čo si vtedy museli myslieť ľudia? Po storočiach nás utláčali, keď nie jedni, tak druhí a konečne sa podarí vytvoriť demokratický štát. Zrazu už nemusia byť pod niekým, len počúvať, ale to nie je také jednoduché. Nie je to, ako keď sa rozhodnete pozrieť si iný film. Naučiť sa so slobodou žiť, bolo a je určite ťažké, ale dá sa to. Preto mám pocit, že stále mnohí z nás nevedia, čo je stred slobody. Je to o tom, aby sme si vedeli nastaviť myseľ a nezabúdať, že so slobodou prichádza zodpovednosť. Dnes je už väčšina štátov demokratická, ale mnohé iné stále nie. Nemali by sme však zabúdať, že medzi slobodou a diktatúrou je veľmi tenká hranica. A preto ani tie demokratické štáty si nemôžu byť na sto percent isté svojou slobodou, pokiaľ o nej nediskutujú. Už Rimania vedeli, že demokracia a sloboda, ktoré sú základnými piliermi štátov, sú o debate. Sme tí, čo sme dostali do rúk úžasnú možnosť, ale aj zodpovednosť a je na každom z nás, čo s ňou urobíme. Buď pôjdeme ďalej, udržíme si slobodu alebo sa môže stať, že o ňu prídeme. Dokonca my sami, Slováci, sme v novembri 1989 bojovali za slobodu, možno sme však nemysleli na to, že to automaticky neznamená úspech, ale je to príležitosť. Z histórie vieme, že aj iní bojovali opäť za tú istú slobodu, tá sa však mení v rukách tých, ktorí ju majú. Môžete ju pretvoriť na niečo ešte lepšie, ale tak isto ju aj pochovať so všetkými nádejami. Možno už vtedy Štefánik vedel, že tí, čo si ju nevybojujú, ju nebudú mať. Preto sa k tejto možnosti môžeme postaviť čelom a nebáť sa ju prijať, lebo ten, kto má strach, rýchlo môže stratiť to, o čo bojoval.
Možno teraz, keď si pripomíname svetový deň slobody, skúsme pomyslieť na naše dejiny, na to, ako sme o slobodu prišli a opäť sme ju dostali. Pretože iba z minulosti si môžeme zobrať ponaučenie, aby sa to v prítomnosti – dnes opäť neopakovalo. Posúďte sami, či sme slobody ako spoločnosť naozaj hodní.
Andrea Bačeová, 1. AG
Sloboda je široký pojem. Pre niekoho je to sloboda slova, pre iného pohybu, zhodneme sa však na tom, že má veľa podôb. V posledných mesiacoch sa asi o ničom inom nerozpráva ako o koronavíruse. Je to vážna téma, s ktorou prichádzajú prísne opatrenia a nám nezostáva nič iné, a to dodržiavať ich, ak nechceme prísť aj o posledné zvyšky slobody. Pretože tu to nie je o slobode a o demokracii, tu je to buď alebo.
Rešpektujeme nariadenia, lebo nechceme, aby ľudia zomierali, no zároveň si kopeme jamu sami pod sebou. Nastavili sme sa tak, že niečo musíme, lebo je to dobré, no ako dlho budeme situáciu ešte zvládať? Nie je čas sa posunúť vpred a opäť otvoriť dokorán „bránu“ slobode?
Ak si niekto myslí, že koronavírus neobmedzil našu slobodu, nevie o čom voľnosť a demokracia naozaj je. Je to v prvom rade o diskusii, hľadaní kompromisu a nemusí to znamenať, že keď chceme ochrániť jednu časť spoločnosti, vzápätí zničíme tú druhú. Predstavte si hojdačku, raz ste hore a raz dole. A kto zo spoločnosti je tu hore alebo klesá ešte nižšie? Obmedzili sme si slobodu a rozdelili sme sa ako spoločnosť ešte viac. A to je to najhoršie, čo sa mohlo stať. Pretože ak je spoločnosť rozdelená, nikdy sa nebude na niečom poriadnom môcť zhodnúť.
Pred pár mesiacmi sme mali cieľ – zastaviť to, ale čo teraz? Mnohí z nás sú „unavení“, chceme počuť, kedy konečne už bude dobre. A namiesto toho dostávame ďalšiu nádielku nariadení a sami si slobodu utláčame. To, za čo sa v novembri 1989 bojovalo, za demokraciu a slobodu, si necháme len tak opäť zobrať? Očividne to tak vyzerá, pretože je jedna vec obmedziť si slobodu, pretože máme cieľ, ale druhá vec je o ňu prísť, len preto, že sami nevieme, čo ďalej. To, že budeme ticho a súhlasne prikyvovať znamená, že si nie sme slobody hodní. Musíme si ju vedieť udržať, pretože sloboda tu raz je, no rýchlo môže zmiznúť. A preto si dovolím povedať, že koronavírus obmedzil našu slobodu a nielen on, my sami sme to dotiahli až sem, obávam sa, že sme klesli na samé dno, pretože sme si slobodu nechali zobrať. Môj záver je: Ak si myslíme, že slobodu nám niekto vybojuje alebo sa len tak niečo zlepší, naozaj si ju nezaslúžime.
Andrea Bačeová, 1. AG
Stredoškoláci nečítajú – práve toto tvrdenie a zároveň aj pokus o jeho vyvrátenie stálo na začiatku súťažného podujatia Cena Absynt.
Študenti čítajú veľa a často, ale nie vždy to, čo sa im prikazuje alebo predpisuje. Cena Absynt vznikla zároveň aj v súvislosti s priaznivou odozvou študentov na vydanie knižnej edície Prekliati reportéri. Jej cieľom je ponúknuť študentom stredných škôl kvalitnú medzinárodne uznávanú, prekladovú i pôvodnú reportážnu literatúru, a tak rozširovať ich čitateľskú gramotnosť a vplývať na ich vnímanie ľudsko-právnych a občianskych problémov nielen doma, ale aj vo svete.
Tento rok sa zúčastňujú aj študenti nášho gymnázia už po druhýkrát 4.ročníka tejto súťaže, aby tak rozvíjali nielen tvorivosť, ale aj sa zdokonaľovali v oblasti písania reportáží a recenzií. Okrem hlasovania za najlepšiu knihu po prečítaní piatich aktuálnych súťažných kníh súťažia aj v kategórii reportáž a recenzia, kde si môžu precvičiť svoje investigatívne schopnosti a vytvoriť tak pôvodnú reportáž alebo recenziu na voľnú tému. Poslednou súťažnou kategóriou je rečnícky prejav, ktorý predstavuje verbálny súboj delegátov jednotlivých škôl zo žilinskej župy o hlavnú cenu – originálne umelecké dielo s názvom Cena Absynt.
Janka Šuchová