Farebný týždeň

Posledný novembrový týždeň, ako ste si mohli všimnúť, sa konala akcia s názvom Farebný týždeň.
Vymysleli sme ju spolu s ostatnými členmi zo Žiackej školskej rady.
Prečo vlastne takáto akcia? Táto akcia vznikla preto, že sme vás ostatných chceli trošku prinútiť vyzliecť sa z pyžám, zapnúť si kameru a naladiť sa pozitívne do nového týždňa.

Čo to vlastne je? Farebný týždeň sme pripravili preto, lebo každá farba na človeka nejako pôsobí. Na niekoho pozitívne, na niekoho negatívne. Nemusíte sa báť nerobili sme touto akciou žiadne výskumy, na koho aká farba pôsobí. Chceli sme vás tým len zobudiť a naladiť do nového dňa a veríme, že sa nám to podarilo!

Milan D. Kubík, 6.B

Anglická olympiáda na základnej škole

We are very happy, pretože aj napriek tomu, že výučba prebieha dištančnou formou, podarilo sa nám uskutočniť školské kolo anglickej olympiády pre žiakov na 2. stupni ZŠ.

Do tejto súťaže sa odhodlali najlepší z najlepších, a tak v pondelok 23. novembra o 13-tej hodine sme odoslali žiakom mail, kde bol priložený test. Žiaci nám odoslali správne odpovede ešte v ten deň.
Najlepší traja postúpili do ústneho kola, kde sa rozhodovalo o víťazoch. Ústne kolo sa uskutočnilo v stredu cez videohovor Google Meet a bol na ňom prítomný aj jeden z našich zahraničných lektorov Benjamin Chandler alebo James Baxter.

V kategórii mladších žiakov bez bilingválnych hodín sa umiestnili na:

1. mieste Michal Balko
2. mieste Ondrej Gulán
3. mieste Viktória Vojčická

V kategórii starších žiakov bez bilingválnych hodín sa umiestnili na:

1. mieste Tomáš Vnučko, ktorý napísal vynikajúco test a mal fantastickú ústnu časť

V kategórii žiakov s bilingválnou výučbou hodín alebo anglicky hovoriacim rodičom skončili na:

1. mieste Nina Claire Štaffenová
2. mieste Paulínka Kovalíková
3. mieste Marína Elizabeth Danielová

Srdečne ďakujeme všetkým 25 žiakom a žiačkam za účasť a gratulujeme víťazom, ktorí budú reprezentovať našu školu v januári na okresnom kole a vo februári na krajskom kole.

Mgr. Ľuboš Froľo

Praveké umenie

Dištančná výuka nám trochu skomplikovala naše tvorivé činnosti a výrazne obmedzila techniky a možnosti vo výtvarnej tvorbe. Otvorila nám ale ďalšie možnosti, ako sa zoznamovať s umením. Okrem kreatívnych zadaní žiaci majú možnosť prostredníctvom ďalších vyjadrovacích prostriedkov spracovávať rôzne zaujímavosti, fakty a informácie v pojmových mapách a prezentáciách.

S piatakmi sme sa zamerali na úplné počiatky umenia a zisťovali sme, aké umenie tvorili ľudia v dávnom praveku a prečo to tak robili. Aké mali možnosti, nástroje a či vôbec toto umenie môžeme považovať za umenie.

Žiaci mali na výber – vytvoriť obrázkovú pojmovú mapu alebo znázorniť vlastnú pravekú nádobu, podľa toho, ako by ju vytvoril praveký človek. Pre piatakov je zrejme ešte trochu zložité prezentovať svoju prácu online, ale zvládli to perfektne, za čo im patrí veľké uznanie.
Môžete sa sami presvedčiť o ich nápaditosti a zručnostiach, ktoré tento mesiac prezentujeme 🙂

Miroslava Švecová
učiteľka výtvarnej výchovy

 

Nezabudli sme na vojnových veteránov

Žiaci 4.A pod vedením pani učiteľky Natálie Pádejovej a pani vychovávateľky Gabiky Dobrovolnej poďakovali vojnovým veteránom prostredníctvom svojich výtvarných diel. Pripomenuli si tak Medzinárodný deň vojnových veteránov, ktorý si 11. novembra každoročne pripomínajú milióny ľudí na celom svete.

Symbol červených vlčích makov, ktorý sa stal symbolom tohto dňa, prvýkrát použil vo svojej básni kanadský vojenský lekár John McCrae, ktorý sa v oblasti západného Flámska zúčastnil vojny. Napriek tomu, že bol vojenským chirurgom, nevedel si zvyknúť na útrapy pacientov. Svoju bolesť tlmil písaním básní. V jednej z nich citlivo zachytil červené maky, ktoré sa vlnili pod poryvmi vánku na hroboch padlých vojakov. Symbol sa rýchlo uchytil a dnes si červený mak na oblečenie pripínajú ľudia vo väčšine krajín, ktoré boli zasiahnuté svetovými vojnami.

Pán Kučera sa obrázku veľmi potešil a našim žiakom poprial veľa tvorivosti a pevné zdravie.

Riaditeľ školy Mgr. Jozef Sopoliga: „Keďže verejné spomienkové podujatia ani osobné stretnutie s vojnovými veteránmi z nášho regiónu sa kvôli epidemiologickým opatreniam nemohli tohto roku uskutočniť, nechceli sme aby títo vzácni ľudia ostali zabudnutí a rozhodli sme sa ich potešiť a zároveň im prejaviť našu vďaku. Naši štvrtáci vyjadrili poďakovanie týmto vzácnym ľuďom výtvarným spôsobom.“ Adresátov ďakovných výkresov našla škola vďaka spolupráci s predsedom oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Jozefom Petrášom: „V tejto dobe je našou najväčšou prioritou, aby naši veteráni ostali doma a zdraví, aby tak v budúcnosti mohli ďalej podať osobné svedectvo o hrôzach doby, ktorú prežili. Uvedomujeme si, že je to pre nich ťažké pripomínať si tento deň osamote doma a aj preto sme vďační za túto iniciatívu Evanjelickej spojenej školy, ktorá našich veteránov v súčasnej ťažkej situácii spôsobenej pandémiou COVID 19 určite poteší a povzbudí. V mene svojom aj v mene našich veteránov vám vyslovujem veľké ĎAKUJEME!“

Na Slovensku žije v súčasnosti zhruba sto veteránov z obdobia druhej svetovej vojny. Jedným z nich je aj pán Ondrej Kučera rodák z obce Sklabiňa, ktorému putoval jeden z ďakovných výkresov žiakov našej školy. Pán Kučera si ako 15-ročný chlapec v osade Bukoviny musel kopať svoj vlastný hrob. V hrobe našťastie neskončil, no zavliekli ho do zajatia v Nemecku, kde ako vojnový zajatec prežil bombardovanie Drážďan. Pán Kučera patrí k posledným žijúcim pamätníkom najbrutálnejšieho vojnového zločinu v regióne Turca spáchaného nemeckým vojenským komandom 3. októbra 1944, kedy bolo na martinských Bukovinách zastrelených až 48 ľudí.

Dušan Haško

Výherkyňa výtvarnej súťaže z našej EMŠ

Výherkyňa výtvarnej súťaže z našej EMŠ

Šikovná malá dievčinka Sienka zo Žirafkovej triedy získala diplom za 1. miesto vo výtvarnej súťaži s témou história hasičstva.
Veľmi sa spolu s ňou tešíme.

Siennka, srdečne ti chcem ešte raz zablahoželať k diplomu a spýtať sa ťa, či máš aj ty takú veľkú radosť ako my z tvojej výhru?
Áno, veľmi ma potešili darčeky, ktoré som s diplomom dostala a aj za všetky pochvaly od maminky, učiteľov a kamarátov.
Siennka odkiaľ si sa dozvedela všetky tie informácie o práci požiarnikov v minulosti?
Pani učiteľka Ľudka nám najprv o nich veľa rozprávala a potom nám aj ukázala obrázky koníkov, vozov, požiarnikov, … na ktorých bola predstavená ich práca.
Siennka, vieš pomenovať, akými farbičkami si maľovala?
Áno, anilínové farbičky, s ktorými sú krajšie farby, keď sa maľuje, voskové farbičky a uhlík.

Siennka, prajeme ti, nech máš stále veľa radosti pri kreslení, nech možno ešte niečo pekné vyhráš a nech sa ti ako terajšej predškoláčke bude dariť aj v škole.

ŠIKANA

Moje dieťa šikanujú, čo mám robiť?

Zistili ste, že vaše dieťa je šikanované. Prežívate rôzne emócie, od hnevu cez strach až po smútok, pretože vaším prianím je, aby sa vaše dieťa cítilo prijaté, chránené a milované. Rozmýšľate, ako by ste mohli svojmu dieťaťu pomôcť.

Národné centrum prevencie šikanovania v USA odporúča rodičom, aby postupovali na základe týchto krokov:

  1. Porozprávajte sa so svojím dieťaťom.

Poskytnite vášmu dieťaťu bezpečné a podporné miesto bez predsudkov, kde môže vyjadriť svoje pocity. Pripravte sa na to, že dieťa nemusí byť otvorené hneď sa o probléme rozprávať, nakoľko sa môže cítiť neisté, vystrašené, zranené, nahnevané alebo smutné.

Keď vaše dieťa začne rozprávať svoj príbeh, len počúvajte a neprerušujte ho. Je dôležité dozvedieť sa čo najviac informácií o situácii, napríklad o tom, ako dlho sa šikana deje, kto bol do šikany zapojený a aké kroky sa podnikli.

Povzbuďte svoje dieťa, aby hovorilo. Povedzte mu, že nie je v tom samo a vy ste tu na to, aby ste mu pomohli. 

Uistite sa, že vaše dieťa vie, že:

    •  NIE JE to jeho chyba. Ono za to nemôže.
    •  Nie je v tom sám. Ste tu, aby ste mu pomohli.
    •  Zastaviť šikanovanie je zodpovednosťou dospelých.
    •  Šikanovanie nie je nikdy v poriadku a každé dieťa má právo na bezpečie.
    •  Nikto si nezaslúži byť šikanovaný.
    •  Deti si zaslúžia, aby sa s nimi zaobchádzalo s úctou.
    •  Majú právo cítiť sa v škole bezpečne.

 

  1. Reakcie, ktorým by sa mal rodič vyhnúť:

Pri komunikácii so šikanovaným dieťaťom je nevhodné šikanovanému dieťaťu povedať, aby sa postavilo proti agresorovi. Mohlo by mať pocit, že za riešenie je zodpovedné vaše dieťa. Aj keď toto v počiatku môže fungovať (asertivita je často dobrá odpoveď), odoslanie dieťaťa späť do situácie bez ďalších informácií pravdepodobne spôsobí viac škody. Efektívnejšou reakciou je brainstorming možností s dieťaťom, čo môžete urobiť ako tím, ako by mal reagovať v danej situácii.

Nesprávnou reakciou rodiča je poradiť dieťaťu, aby násilníka ignorovalo. To sa ľahšie povie, ako urobí. Vaše dieťa sa pravdepodobne pokúsilo ignorovať situáciu, čo je pre deti typická odpoveď. Keby bola táto metóda účinná, nebolo by potrebné, aby dieťa vyhľadalo vašu pomoc. Je ťažké ignorovať niekoho, kto sedí za vami v autobuse alebo vedľa vás v triede. Okrem toho, ak si šikanujúci žiak uvedomí, že jeho cieľ ho zámerne „ignoruje“, môže v skutočnosti situácia vyústiť v ďalšie šikanovanie.

Nebrať veci do vlastných rúk. Bežná vnútorná reakcia rodičov je pokúsiť sa situáciu napraviť a ochrániť svoje dieťa. Rodič môže napríklad zavolať rodičom žiaka, ktorý šikanuje, alebo sa s ním pokúsia priamo porozprávať. Pamätajte, že keď deti hovoria rodičom o šikanovaní, hľadajú rodiča, ktorý by ich naviedol na riešenie, vďaka ktorému by sa cítili bezpečne. Zapojte ich do procesu riešenia a dohodnite sa spoločne na ďalších krokoch.

 

  1. Naučte sa svoje práva.

Prečítajte si právne predpisy a zákony týkajúce sa šikanovania. Skontrolujte tiež web Ministerstva školstva, kde nájdete veľa cenných informácií. Zistite, aké pravidlá, postupy a prostriedky má škola na riešenia problematiky šikanovania. 

 

  1. Premyslite si, kto ďalší by mal byť zapojený.

Vytvorte si stratégiu, koho môžete zapojiť do riešenia šikanovania, aby pomohol vášmu dieťaťu. Zapojte riešenia problematiky šikanovania odborných zamestnancov školy, prípadne aj vedenie školy. Môžete sa obrátiť aj na miestne Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie / CPPPaP, kde získate odbornú pomoc. Kedykoľvek sa môžete obrátiť aj na odborníkov z Linky detskej istoty, ktorá funguje 24/7 nonstop, bezplatne a anonymne pre celé územie Slovenska. Ak sa situácia nezmení, váš plán môže obsahovať kroky na kontaktovanie miestnych orgánov činných v trestnom konaní, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny alebo právneho poradcu.

 

Linky pre deti:
https://www.odpisemeti.sk/
https://nehejtuj.sk/

 

Školské psychologičky ESS
alexandra.auxtova@essmt.sk
natalia.vrzdiakova@essmt.sk

Zdroj: https://www.odpisemeti.sk/pre-rodicov-a-ucitelov

Z denníka učiteľa dištančného vzdelávania – Pavol Bartoš

Báseň o bojovníkoch onlinu

 

Víkend skončil, budík zvoní, ešte párkrát zazívam,
dotackám sa ku stolíku, na ňom notbúk zapínam.

Rýchly dvojklik na ikonku prehliadača Mozilla,
a v tom zistím, že líštička asi noc neprežila!

Čo sa deje, kde je chyba?! Web sa nedá načítať!
Čeknem router – ledky svietia… zresetujem počítač.

Druhý pokus je úspešný, a tak Gmail otváram,
pozriem – dvadsať nových mailov; isto polka bude spam…

Skontrolujem na Edupage, s kým to dneska začínam –
vraj s mojimi mám mať GEO; aha, už si spomínam!

Na Classroome spúšťam link a webkameru zapínam
s nádejou, že ešte chvíľu tu na Meete budem sám.

Do chlebíka zahryznem a skôr, než sústo dožujem:
„Dobré ráno, pán učiteľ!“ z repráku už počujem.

Nádej zhasla… „Dobré ráno!“ zdvorilostne odpoviem.
Že to bude dnes nalačno, to už teraz isto viem.

Pripája sa druhý, piaty… pozdravím sa, zakývam.
Ale ten čas rýchlo letí – stíšenie už začína!

Skontrolujem osadenstvo – „Rafael?“ „Tu!“ Aďo, nie.
„Kristínka vraj bude meškať!“ niekto z pléna vykríkne.

„Peťo, si tu? Nevidím ťa! Ohlás sa, ak nás počuješ!“
Prídem si jak na seanse s duchmi. Prečo? Isto vieš…
„Áno, mne zas nejde webka,“ ozýva sa tichý hlas.
Natálka nám preblikuje – odpája ju zas a zas…

Príhod plno – to sa bežné ráno iba začína,
zo zážitkov z celého dňa je to iba stotina.

Poznáte to isto všetci bojovníci onlinu –
učitelia a aj žiaci + tí, čo na nich dohliadnu.

Želám teda každému z vás pevné nervy, internet,
nech sa hlavne do normálu rýchlo vráti celý svet!

Pavol Bartoš

Z denníka učiteľa dištančného vzdelávania – Miroslav Škoviera

17. novembra si na Slovensku pripomíname Deň študentov a boja za slobodu a demokraciu. Tento rok by nám do zoznamu pripomienok na tento deň mohla pribudnúť ešte jedna – výročie identifikácie vírusu COVID 19.

Minulý rok o tomto čase nikto ani nemohol tušiť, čo so svetom urobí niečo, čoho musíme na seba naukladať 8 miliónov, aby sme to vôbec videli voľným okom. Začal ako outsider. Z čínskeho predmestia sa nenápadne posúval na západ. Postupne dával o sebe vedieť v južanských, neskôr aj v severských krajinách. Ovládol internet, rádiá, televízie, vybavil si vlastné relácie v hlavnom vysielacom čase. Dovolím si tvrdiť, že má vyššiu sledovanosť ako Čekovský, Dangl aj Zlatá maska dokopy.

Myslel som, že je to kvôli tomu kúl názvu. Podľa mňa perfektný a univerzálny názov či už pre boyband (Covid 19 vs. East 17), alebo pre metalovú kapelu. Viem si predstaviť to logo v štýle Metallica či AC/DC. Plánoval však precíznejšie. Korona popularita naberala na sile. Pozície si zaisťoval u študentov, žiakov a hlavne u maturantov. Takto posilnený to potom roztočil v politike. Vrcholom jeho kariéry je, že si trúfol na Batmana (Batman vs. Covid).

V celej tejto kauze je však veľa pozitívneho. Pre muža v strednom veku zvlášť. Začnem praktickými vecami. Naučil som sa rozoznávať, ktorá reštaurácia poskytuje doručovanie denného menu. Do dokonalosti som dotiahol pranie rúšok v lavóre. Keď hrám hru Meno-mesto-zviera-vec, nemám problém s mestom na dvojité v (Wu Chan). Poškrabali ma na mieste, kde som si sám nedočiahol. Dokonca až dva razy.

Pozdvihol aj moje sebavedomie. Po vzore nových celebrít sa už nemusím obávať vypadaných ani sivých vlasov a už vôbec nie nadváhy. Dištančná výučba ma naučila rozprávať sa s počítačom bez toho, aby mi to prišlo zvláštne.

Uvidíme, či sa Covidu 19 podarí dostať na pamätné miesto v kalendári tak, ako boju za slobodu. Z časti nás už aj o slobodu, aj o demokraciu pripravil. Nabehnuté na to má.

Miroslav Škoviera

Z denníka učiteľa dištančného vzdelávania – Andrea Borcovanová

Pracovný deň

Ráno. Zdalo by sa ako každé iné, ale niečím je predsa iné. Som doma a zároveň v práci. Musím sa priznať, že mi to až tak neprekáža, i keď je to niekedy náročné.

Pozerám z okna…, krásne novembrové chryzantémy sa nádherne vynímajú v záhrade. Jaj, aká krása….Zrazu sa ale zbadám.

Čooo? Už je toľko? Moja zlatá, ty sa tu nekochaj záhradkou a štartuj mašinu. Hovorí mi môj vnútorný hlas zodpovednosti. Joooj, rýchlooo…

Jaaaj, toto nieeeee… Zase nejde wifi. Čo teraz? Štikám, klikám ako besná, čas neúprosne beží.

Áno, áno, reštartuj sa, ale rýchlo, prosím ťa, wifinka moja krásna. Nešlo by to rýchlejšie? Štúdiachtiví nadšenci z druhého stupňa sa už nevedia dočkať ohromujúceho sveta prírodných vied.

No konečne. Stihla som to, ešte rýchlo čaj, aby bol po ruke a ide sa vzdelávať národy.

Rýchla kontrola: edupage – zapnutý, materiály – prichystané (samozrejme, že sú prichystané, veď som ich chystala včera celé poobedie a hádam už bol aj večer).

Zapneme classroom, e-mail, meet, youtube, nachystáme učebnice, pracovné zošity a ide sa na to. Už len kliknúť na správnu triedu, predmet, odkaz.

A je to tu. Na obrazovke počítača vykúka niekoľko štvorčekov. V pozadí hrá hudba Pesničky zemepisníčky, ktorú sme spievali minulú hodinu. Zjavne mala úspech. 🙂

Zrazu zbadajú, že sa pripojila tá osoba, ktorú tak netrpezlivo čakajú.

„Dobrýýý deň, pani učiteľkaaa.“

„Dobrý, dobrý. Tak verím, že sa máte dobre,“ a hneď v zápätí zadávam základné inštrukcie. „Vypneme si mikrofóniky, zapneme kamerky, nachystáme pomôcky, učebnice, pracovné zošity a ideme pekne začať.“

Po krátkom úvode – začíname ranným stíšením, modlitbou. V tomto čase hádam aj najdôležitejšími vecami. Máme veru za čo Pánu Bohu ďakovať, aj o čo prosiť.

Máme tu aj starších žiakov, tak áno, buďme realisti, tí nie sú až takí nadšení. Ale možno to je len môj nesprávny pocit a v skrytosti sŕdc na nič iné v ten deň nečakali, len na hodinu biológie, či geografie. 🙂

Možnože im chýbali tie komentáre učiteľky o zapnutí kamery, viackrát zopakované pokyny, na ktorej strane pracovného zošita sa nachádzame a ktoré cvičenie robíme, či akú tému práve riešime.

Zorientovaní účastníci VH sa usmievajú a zodpovedne čakajú, kedy niektorým spolužiakom správne zafunguje reflexný oblúk a na vysielaný učiteľský podnet vydajú zo seba ako tak očakávanú odpoveď.

Učiteľke by zase chýbal ten pohľad na čierne štvorčeky vypnutých kamier, na omylom zdieľanú obrazovku s prečudesnými hrami, v ktorých sa za tých pár sekúnd omylného zdieľania snaží niečo identifikovať, ale žiaľ neúspešne.

Ale nebudeme krivdiť všetkým. Nájde sa aj v týchto „starších záklaďáckych“ radoch pár nadšencov, u ktorých už niekoľko rokov pozorujem nadšenie pre BIO-GEO sekciu. A tak ostáva veriť, že tí ostatní v sebe objavili nadšenie aspoň pre iné predmety.

V „mladších radoch“ sme zase objavili možnosť hlásenia sa aj virtuálne. Vypínanie a zapínanie ručičky má už pár dní svoje čaro. 🙂

Iní ostávajú v zaužívanom spôsobe vyplnenia celej obrazovky svojou mávajúcou rukou a ak by si to náhodou učiteľka nevšimla, tak rozhodne nepovšimnuteľný spôsob je prekričať práve vyvolaného spolužiaka, ktorý sa už niekoľko sekúnd pokúša zapnúť mikrofón alebo opakovane sa pripojiť. Taktne sa snažím naznačiť, že sa musíme navzájom počúvať, rešpektovať a každému dať šancu.

V pozadí počujem akoby mixér…. „Pani učiteľka, ak ma nebudete počuť, tak mama práve niečo mixuje,“ len sa pousmejem a ideme ďalej.

Mačka vykúkajúca v skrini vzbudí záujem minimálne tak ako Lesné kvitnúce byliny (téma hodiny), a tak v tomto prípade oceňujem, že sme sa aspoň neodklonili od predmetu.

Nadšene pokračujeme v biologických či geografických témach. Pomedzi upriamovania pozornosti na kľúčové prvky začujem: „Pani učiteľka?“ nadšene hneď reagujem. Isto nejaký zaujímavý podnet, otázka. „Viete čo? Videli ste, na horách je sneh!“ A tak v snahe zviditeľniť svoje myslenie nakloním svoju hlavu k oknu a nadšene odpovedám: „Vidím“.

V duchu si hovorím, a veru nech si hovorí, kto chce, čo chce, toto online vzdelávanie má istým spôsobom svoje čaro. Lúčim sa s poslednou skupinou, kývam decentne, aby som nezaplnila celú obrazovku. Kývajú aj žiaci, prajú mi ešte pekný deň a ja s poriadnym výdychom klikám na červený telefónik a teším sa na ten už chladný čaj z rána, ku ktorému som sa akosi nestihla dostať. Nevadí. Miesto čaju ma zahreje pocit z dobre vykonanej práce ako i to, že i napriek sťaženým podmienkam a do istej miery neosobnému kontaktu sa mi hádam podarilo opäť poukázať cez mnohé zaujímavé témy na krásu a výnimočnosť sveta, v ktorom žijeme ako i Božieho stvorenstva, ktoré nás obklopuje.

Andrea Borcovanová

ODKAZ NOVEMBRA ´89

Počas novembra v nedeľu večer vysielala verejnoprávna televízia trojdielny seriál s názvom „Herec.“ Pri sledovaní upútaviek s neľútostnými zábermi vykresľujúcimi dobu prvej, najtvrdšej vlny komunizmu na našom území som úprimne ani nemal chuť ponoriť sa do deja a dať mu počas pokojných nedeľných večerov šancu. Nakoniec som však podľahol a dopozeral až dokonca. Príbeh rozpráva o živote mladého talentovaného umelca, ktorého snom je stať sa hercom. Je to aj dnes sen mnohých mladých ľudí, ktorých oddeľujú od cieľa častokrát len náročné prijímacie skúšky na VŠMU. Avšak tento chalan sa hercom stať nemohol, pretože jeho „kádrový“ posudok nevyhovoval povolaniu. Jeho rodičia položili život v boji proti režimu. Bol odpísaný do chvíle, kým ho nenavštívil vyššie postavený príslušník Štátnej bezpečnosti, ktorý mu výmenou za spoluprácu ponúkol miesto v divadle a spoluprácu.
A on súhlasil.
Spolupráca začala „ľahkými“ úlohami, kedy mal vykonštruovať dôkazy na pár známych. S pribúdajúcimi udaniami jeho kariéra raketovo rástla. Zlom nastal v momente, kedy dostal za úlohu kompromitovať vysokopostaveného vojenského dôstojníka a vojnového hrdinu, o ktorom bolo známe, že je skrytý homosexuál. Zvrat deja prichádza v momente, kedy sa mladý herec do dôstojníka zaľúbi a ten mu ponúkne, že spolu emigrujú. Štátna bezpečnosť na neho však tvrdo zatlačí a on zo strachu svojho milenca udá a ten pri zatýkaní spácha samovraždu. Dej seriálu naberie rýchly spád, kedy sa život herca zmení na prenasledovanú korisť a jeho dovtedy „priatelia“ z ŠTB sa ho pokúsia zabiť. So svojou tehotnou sestrou a ich priateľmi plánujú utiecť a kvôli peniazom pre hraničných prevádzačov vykradnú dom. Dovtedy obyčajní ľudia sa v momente zmenia na zlodejov, vrahov, dalo by sa povedať kriminálnikov. Nakoniec tieto peniaze získajú a dostanú sa k tunelu, ktorý vedie do slobody. Happyend?….na konci tunela čakajú iní hraničiari, ktorí ich zatknú a odvedú preč. Mladý herec, ktorý sa na konci seriálu dostáva za plot v spolupráci s ŠTB, vymenil život svojich priateľov a svojej tehotnej sestry za ten svoj. Kvôli jeho slobode umreli jeho najbližší ľudia.
Otázkou je, prečo som si tento príbeh zvolil v texte o odkaze novembra 89‘? Čo by nám príbeh o udalostiach, ktoré sa diali približne o tri dekády neskôr mohol povedať? Je to úplne jednoduché. Najdôležitejším odkazom Nežnej revolúcie je dar základných ľudských práv. Dar možnosti žiť ako človek. Byť slobodnými ľuďmi, akými sme dnes. Na „hrdinu“ seriálu sa môžeme pozrieť dvojakým pohľadom. Prvotný pohľad nám káže odsúdiť ho za činy, ktoré spáchal a morálne ho odsúdiť za smrť štyroch a vlastne s nenarodeným bábätkom piatich ľudí. Z pohodlia gauča a nedeľného večera pri čaji by to bolo jednoduché. Avšak ak sa ponoríme do deja hlbšie, uvidíme mladého chlapca, ktorý chcel len žiť normálny život, kde by naplnil svoj umelecký potenciál a bol šťastný, samozrejme neuvedomujúc si dôsledky svojho konania.
Pre väčšinu dnešnej spoločnosti je slovo sloboda akýmsi klišé. My, čo sme sa narodili počas nej, si nevieme predstaviť život inak a väčšina tých, čo žili bez nej, radšej zabudli a vytesnili tie časy z ich mysle. No dodnes nachádzame príbehy ľudí, ktorí bojovali nielen v mrazivom novembri, ale počas celého obdobia totalitného režimu za ich vytúžený cieľ. Spomeňme si alebo skôr nezabudnime na politických väzňov, Nenápadných hrdinov ale aj našich rodičov a iných rodinných príslušníkov, z ktorých množstvo trpelo alebo v novembri 89’ stálo na námestiach so strachom v duši, alebo ako študenti cestovali po fabrikách v Československu a hlásali tézy revolúcie. Koniec koncov, medzi týmito osobnosťami sú aj ľudia stojaci za projektom Evanjelickej spojenej školy. Pán farár Ján Bohdan Hroboň a jeho rodina zažívali pekelné časy, no vďaka ich obeti a vďaka ich snahe vpísať tento odkaz do diela školy v nádeji, že sa bude šíriť v srdciach študentov, sme mohli a môžeme všetci študovať na tejto škole. Ťažko sa vracia, spomína alebo študuje o dobe komunizmu a chápem, že nie každému sa to už v dnešnej dobe chce a spoločnosť sa prirodzene pozerá dopredu, no želám si, aby sa na obeť všetkých anti-režimových bojovníkov nikdy nezabudlo.
Prajem vám všetkým všetko dobré do 32. roku slobody.
Ján Drahoš,
absolvent ESŠ