Sedím v detskej izbe…nie nevrátila som sa do mojich detských čias…moje deti sa jej vzdali a uvoľnili ju, keď učím online.
Už nepočítam týždne, jednoducho som tu uviazla…začala som izbu vnímať trochu viac…už sem neprídem ako matka s heslom na perách „Upracte si“. V tom ich poriadku-neporiadku vidím rôzne veci.
Vidím Paríž. Dcéra má sen, že pôjdeme spolu do Paríža na kávu. Zatiaľ vidím iba model Paríža, ktorý je z lega, ale vidím Ajfelovku, Šánzelizé, Lúvr… a hovorím si, že raz tam spolu isto pôjdeme a sen sa zmení na skutočnosť. Nie, raz tam isto pôjdeme…mením slová…hneď, ako to bude možné, tak pôjdeme!
Vidím fotku, na ktorej je dcéra so spolužiačkami…všetky sa smejú a držia sa za plecia…hovorím si, ako obdivujem moju dcéru, keď je teraz doma každý deň s mamou, bratom…veľmi sme sa zblížili. Obdivujem môjho syna, ktorý teraz sedí v jednej izbe spolu so sestrou, každý deň…sestru počuť na jeho on-line hodinách, brata počuť na sestriných hodinách…obaja sú trpezliví…a mne prenechali svoju izbu.
Všímam si viac detailov…začala som si písať denník…stručný…každý deň si zapíšem niečo, čo mi spravilo radosť. Myslela som, že ho nikdy nezverejním, že je predsa môj…
No vidíš, vravela som ti… neklikaj na tú ikonku, ale ty nie, nedáš si povedať. Tak si teraz o nejaké to euro ľahšia a načo ti to bolo…
