Z denníka učiteľa dištančného vzdelávania – Desana Kiselová

No vidíš, vravela som ti… neklikaj na tú ikonku, ale ty nie, nedáš si povedať. Tak si teraz o nejaké to euro ľahšia a načo ti to bolo…

Sedíš si tu v tej svojej preliačine na gauči, ten sivý fľak za sebou vo výške hlavy už rozoznáš aj z diaľky a bez okuliarov… Môj dom – môj hrad, vravelo sa vtedy, kedysi, pred koronou. Dnes: môj dom – môj homeoffice. Moja zborovňa, moja knižnica, moja banka nápadov a inšpirácie. Moje školiace stredisko.

Hej, tie okuliare by sa zišli nové. Aspoň o dioptriu silnejšie asi. Ale odkiaľ, keď je všetko zatvorené… Či nie?

Aj vlasy už máš dlhé. Nie dlhé tak normálne, ale pridlhé. Taký ten stav, že ani učesať, ani nechať tak.

Čo bude na obed? Parené buchty, polotovar, samozrejme. Iné nestíhaš. Tú objemovku by už bolo dobré prerušiť, ale ona ešte chvíľu potrvá… Potrvá? Si si myslela, že 30. novembra pôjdeš do roboty. A stále tu sedíš. No načo si si kupovala tie šaty počas Black Friday, aby si mala do školy… ako výstrahu, že treba schudnúť?

Čítať celý článok

Z denníka učiteľa dištančného vzdelávania – Pavol Bartoš

Báseň o bojovníkoch onlinu

 

Víkend skončil, budík zvoní, ešte párkrát zazívam,
dotackám sa ku stolíku, na ňom notbúk zapínam.

Rýchly dvojklik na ikonku prehliadača Mozilla,
a v tom zistím, že líštička asi noc neprežila!

Čo sa deje, kde je chyba?! Web sa nedá načítať!
Čeknem router – ledky svietia… zresetujem počítač.

Druhý pokus je úspešný, a tak Gmail otváram,
pozriem – dvadsať nových mailov; isto polka bude spam…

Skontrolujem na Edupage, s kým to dneska začínam –
vraj s mojimi mám mať GEO; aha, už si spomínam!

Na Classroome spúšťam link a webkameru zapínam
s nádejou, že ešte chvíľu tu na Meete budem sám.

Do chlebíka zahryznem a skôr, než sústo dožujem:
„Dobré ráno, pán učiteľ!“ z repráku už počujem.

Nádej zhasla… „Dobré ráno!“ zdvorilostne odpoviem.
Že to bude dnes nalačno, to už teraz isto viem.

Pripája sa druhý, piaty… pozdravím sa, zakývam.
Ale ten čas rýchlo letí – stíšenie už začína!

Skontrolujem osadenstvo – „Rafael?“ „Tu!“ Aďo, nie.
„Kristínka vraj bude meškať!“ niekto z pléna vykríkne.

„Peťo, si tu? Nevidím ťa! Ohlás sa, ak nás počuješ!“
Prídem si jak na seanse s duchmi. Prečo? Isto vieš…
„Áno, mne zas nejde webka,“ ozýva sa tichý hlas.
Natálka nám preblikuje – odpája ju zas a zas…

Príhod plno – to sa bežné ráno iba začína,
zo zážitkov z celého dňa je to iba stotina.

Poznáte to isto všetci bojovníci onlinu –
učitelia a aj žiaci + tí, čo na nich dohliadnu.

Želám teda každému z vás pevné nervy, internet,
nech sa hlavne do normálu rýchlo vráti celý svet!

Pavol Bartoš

Z denníka učiteľa dištančného vzdelávania – Miroslav Škoviera

17. novembra si na Slovensku pripomíname Deň študentov a boja za slobodu a demokraciu. Tento rok by nám do zoznamu pripomienok na tento deň mohla pribudnúť ešte jedna – výročie identifikácie vírusu COVID 19.

Minulý rok o tomto čase nikto ani nemohol tušiť, čo so svetom urobí niečo, čoho musíme na seba naukladať 8 miliónov, aby sme to vôbec videli voľným okom. Začal ako outsider. Z čínskeho predmestia sa nenápadne posúval na západ. Postupne dával o sebe vedieť v južanských, neskôr aj v severských krajinách. Ovládol internet, rádiá, televízie, vybavil si vlastné relácie v hlavnom vysielacom čase. Dovolím si tvrdiť, že má vyššiu sledovanosť ako Čekovský, Dangl aj Zlatá maska dokopy.

Myslel som, že je to kvôli tomu kúl názvu. Podľa mňa perfektný a univerzálny názov či už pre boyband (Covid 19 vs. East 17), alebo pre metalovú kapelu. Viem si predstaviť to logo v štýle Metallica či AC/DC. Plánoval však precíznejšie. Korona popularita naberala na sile. Pozície si zaisťoval u študentov, žiakov a hlavne u maturantov. Takto posilnený to potom roztočil v politike. Vrcholom jeho kariéry je, že si trúfol na Batmana (Batman vs. Covid).

V celej tejto kauze je však veľa pozitívneho. Pre muža v strednom veku zvlášť. Začnem praktickými vecami. Naučil som sa rozoznávať, ktorá reštaurácia poskytuje doručovanie denného menu. Do dokonalosti som dotiahol pranie rúšok v lavóre. Keď hrám hru Meno-mesto-zviera-vec, nemám problém s mestom na dvojité v (Wu Chan). Poškrabali ma na mieste, kde som si sám nedočiahol. Dokonca až dva razy.

Pozdvihol aj moje sebavedomie. Po vzore nových celebrít sa už nemusím obávať vypadaných ani sivých vlasov a už vôbec nie nadváhy. Dištančná výučba ma naučila rozprávať sa s počítačom bez toho, aby mi to prišlo zvláštne.

Uvidíme, či sa Covidu 19 podarí dostať na pamätné miesto v kalendári tak, ako boju za slobodu. Z časti nás už aj o slobodu, aj o demokraciu pripravil. Nabehnuté na to má.

Miroslav Škoviera

Z denníka učiteľa dištančného vzdelávania – Andrea Borcovanová

Pracovný deň

Ráno. Zdalo by sa ako každé iné, ale niečím je predsa iné. Som doma a zároveň v práci. Musím sa priznať, že mi to až tak neprekáža, i keď je to niekedy náročné.

Pozerám z okna…, krásne novembrové chryzantémy sa nádherne vynímajú v záhrade. Jaj, aká krása….Zrazu sa ale zbadám.

Čooo? Už je toľko? Moja zlatá, ty sa tu nekochaj záhradkou a štartuj mašinu. Hovorí mi môj vnútorný hlas zodpovednosti. Joooj, rýchlooo…

Jaaaj, toto nieeeee… Zase nejde wifi. Čo teraz? Štikám, klikám ako besná, čas neúprosne beží.

Áno, áno, reštartuj sa, ale rýchlo, prosím ťa, wifinka moja krásna. Nešlo by to rýchlejšie? Štúdiachtiví nadšenci z druhého stupňa sa už nevedia dočkať ohromujúceho sveta prírodných vied.

No konečne. Stihla som to, ešte rýchlo čaj, aby bol po ruke a ide sa vzdelávať národy.

Rýchla kontrola: edupage – zapnutý, materiály – prichystané (samozrejme, že sú prichystané, veď som ich chystala včera celé poobedie a hádam už bol aj večer).

Zapneme classroom, e-mail, meet, youtube, nachystáme učebnice, pracovné zošity a ide sa na to. Už len kliknúť na správnu triedu, predmet, odkaz.

A je to tu. Na obrazovke počítača vykúka niekoľko štvorčekov. V pozadí hrá hudba Pesničky zemepisníčky, ktorú sme spievali minulú hodinu. Zjavne mala úspech. 🙂

Zrazu zbadajú, že sa pripojila tá osoba, ktorú tak netrpezlivo čakajú.

„Dobrýýý deň, pani učiteľkaaa.“

„Dobrý, dobrý. Tak verím, že sa máte dobre,“ a hneď v zápätí zadávam základné inštrukcie. „Vypneme si mikrofóniky, zapneme kamerky, nachystáme pomôcky, učebnice, pracovné zošity a ideme pekne začať.“

Po krátkom úvode – začíname ranným stíšením, modlitbou. V tomto čase hádam aj najdôležitejšími vecami. Máme veru za čo Pánu Bohu ďakovať, aj o čo prosiť.

Máme tu aj starších žiakov, tak áno, buďme realisti, tí nie sú až takí nadšení. Ale možno to je len môj nesprávny pocit a v skrytosti sŕdc na nič iné v ten deň nečakali, len na hodinu biológie, či geografie. 🙂

Možnože im chýbali tie komentáre učiteľky o zapnutí kamery, viackrát zopakované pokyny, na ktorej strane pracovného zošita sa nachádzame a ktoré cvičenie robíme, či akú tému práve riešime.

Zorientovaní účastníci VH sa usmievajú a zodpovedne čakajú, kedy niektorým spolužiakom správne zafunguje reflexný oblúk a na vysielaný učiteľský podnet vydajú zo seba ako tak očakávanú odpoveď.

Učiteľke by zase chýbal ten pohľad na čierne štvorčeky vypnutých kamier, na omylom zdieľanú obrazovku s prečudesnými hrami, v ktorých sa za tých pár sekúnd omylného zdieľania snaží niečo identifikovať, ale žiaľ neúspešne.

Ale nebudeme krivdiť všetkým. Nájde sa aj v týchto „starších záklaďáckych“ radoch pár nadšencov, u ktorých už niekoľko rokov pozorujem nadšenie pre BIO-GEO sekciu. A tak ostáva veriť, že tí ostatní v sebe objavili nadšenie aspoň pre iné predmety.

V „mladších radoch“ sme zase objavili možnosť hlásenia sa aj virtuálne. Vypínanie a zapínanie ručičky má už pár dní svoje čaro. 🙂

Iní ostávajú v zaužívanom spôsobe vyplnenia celej obrazovky svojou mávajúcou rukou a ak by si to náhodou učiteľka nevšimla, tak rozhodne nepovšimnuteľný spôsob je prekričať práve vyvolaného spolužiaka, ktorý sa už niekoľko sekúnd pokúša zapnúť mikrofón alebo opakovane sa pripojiť. Taktne sa snažím naznačiť, že sa musíme navzájom počúvať, rešpektovať a každému dať šancu.

V pozadí počujem akoby mixér…. „Pani učiteľka, ak ma nebudete počuť, tak mama práve niečo mixuje,“ len sa pousmejem a ideme ďalej.

Mačka vykúkajúca v skrini vzbudí záujem minimálne tak ako Lesné kvitnúce byliny (téma hodiny), a tak v tomto prípade oceňujem, že sme sa aspoň neodklonili od predmetu.

Nadšene pokračujeme v biologických či geografických témach. Pomedzi upriamovania pozornosti na kľúčové prvky začujem: „Pani učiteľka?“ nadšene hneď reagujem. Isto nejaký zaujímavý podnet, otázka. „Viete čo? Videli ste, na horách je sneh!“ A tak v snahe zviditeľniť svoje myslenie nakloním svoju hlavu k oknu a nadšene odpovedám: „Vidím“.

V duchu si hovorím, a veru nech si hovorí, kto chce, čo chce, toto online vzdelávanie má istým spôsobom svoje čaro. Lúčim sa s poslednou skupinou, kývam decentne, aby som nezaplnila celú obrazovku. Kývajú aj žiaci, prajú mi ešte pekný deň a ja s poriadnym výdychom klikám na červený telefónik a teším sa na ten už chladný čaj z rána, ku ktorému som sa akosi nestihla dostať. Nevadí. Miesto čaju ma zahreje pocit z dobre vykonanej práce ako i to, že i napriek sťaženým podmienkam a do istej miery neosobnému kontaktu sa mi hádam podarilo opäť poukázať cez mnohé zaujímavé témy na krásu a výnimočnosť sveta, v ktorom žijeme ako i Božieho stvorenstva, ktoré nás obklopuje.

Andrea Borcovanová